X+
V takom hroznom sparne, v akom som bol naposledy v Malých Karpatoch, som si povedal, že neprichádza do úvahy, aby moje túry v lete nepresiahli výšku aspoň 1000 metrov. Je to absolútne martýrium v absolútnej horúčave niekam absolútne šľapať. Tentokrát padlo rozhodnutie na Tatry, a to hneď z dvoch dôvodov. Prvý a celkom prozaický znie: Tatry sú predsa Tatry, druhý: bol tam kamoš aj s rodinou, takže by som tam nebol úplne sám.
Cesta, ako inak, začala na Zlatých pieskoch a skončiť mala na Orave v rekreačnom stredisku Oravice. Asi za trištvrte hodinu mi zastavilo auto s majákom. Nevedel som charakterizovať o čo ide, neskôr ma príjemný šofér oboznámil so skutočnosťou, že robí pre slovenské diaľnice, vraj meranie vzdialeností. To však nebolo také dôležité, hlavná bola vodičova ochota pomôcť. Celú cestu sme prekecali a počúvali Megadeth (trashmetalová skupina). Išiel až do Púchova, čo bolo pre mňa viac než výhodné.
Za Púchovom som sa dostal do auta ďalšieho metalistu, takže som bol už konverzačne rozbehnutý. Veľmi milý človek ma zaviezol do Martina, odkiaľ až z Talianska so mnou pokračoval kamión do Kraľovian. Tu sa začali menšie problémy. Cez túto cestu, ktorá vedie ďalej do Poľska bol problém chytiť stopa. Prechádzalo tadiaľto menej áut, a to väčšinou poľských. Do Oravského Podzámku som sa dostal, ale odtiaľ až do Krivej len po vlastných. Takisto z Vitanovej do Oravíc moja cesta viedla pešo po krajnici, keďže autobus nešiel a autá akosi štrajkovali. Ak som ten deň nenašľapal 40km, zjem klince na večeru.
Okolo pol siedmej sa jedny unavené nohy zastavili v Oraviciach. Konečne. Dávid aj s bratrancom ma nechali usalašiť sa na dvore chaty. Zoznámil som sa s jeho babkami a ďalšou blízkou rodinou. Chalani išli na kúpalisko a ja som sa ponevieral po okolí, zisťoval turistické trasy, dal si pivo a tak.
Noc sa zdala byť pokojná, len akosi sa zbiehali mračná. Ďalší deň som mal v pláne prejsť pešo až na Volovec a prípadne Ostrý Roháč (všetko kopce nad dve tisíc). Začalo pršať a to poriadne. Mám síce veľmi rád, keď spím v stane a vonku prší, ale prípadný neúspech zajtrajšej túry kvôli zlému počasiu vyvolával vo mne obavy. Bolo pol šiestej ráno, keď som vykukol zo stanu. Mračná vyzerali hrôzostrašne. O pol ôsmej však zasvietilo slniečko, tak som si povedal, že to predsa risknem. Trasa viedla presne do Bobroveckého sedla, potom na Volovec a nakoniec na Ostrý Roháč. Nejakých päť hodín plus asi tri a pol naspäť.
Nebol som však ani hodinu a pol na túre a začalo opäť pršať. Rozmyslel som si to. Hore mohlo snežiť a fúkať. „Samému sa mi to nemusí vyplatiť", hovorím si nahlas. Pokračujem teda k Juráňovej doline a k sedlu Umrlá, to by mohlo v takomto daždivom počasí stačiť. Neľutoval som, túra bola nakoniec veľmi povznášajúca.
Juráňova dolina je pekné miesto, rozvírený potok obmýva množstvo skál a pôsobí pôvabne. Niečo na spôsob Malej Fatry. Netrvalo dlho, kým som si pochutnával na teplom perkelte Dávidovej babky. Nielen ona, ale i ostatní na chate boli veľmi príjemní a starostliví. To človeka veľmi poteší a som rád, že mám možnosť poznávať zaujímavých ľudí, vrátane formou stopovania.
Večer Dávidov bratranec Peťo prišiel s návrhom zahrať si hru s názvom Osadníci z Kananu. A musím povedať, bola to sranda. Každý hráč si staval dedinky a mestá a rôznymi spôsobmi z nich profitoval. Nevyhral som, ale nemal som ani najmenej bodov : ).
Tú noc pršalo viac ako deň predtým, bál som sa či môj stan vydrží a či ho nebudem musieť skladať v daždi. Nakoniec to dopadlo dobre, stan vydržal a dážď na chvíľu ustal.
Nadišiel čas odchodu. Problém bol iba v tom, že stopovať v zlom počasí nie je dobrý biznis, ak k tomu pripočítate ešte nedostatok peňazí na cestu domov. Sprvu som sa trochu zľakol, čo ďalej, no potom som si povedal: „Nech je sranda!" Z Oravíc do Ružomberka so spojmi nebol najmenší problém, nebolo to drahé a spoje, aj napriek tomu, že bol sviatok išli dobre. Mal som však iba 240 korún a keď som ich ukazoval pani na železničnej stanici v Ružomberku, netvárila sa nadšene. To by mi nestačilo ani do Leopoldova! Najbližší autobus išiel až o dve hodiny, tak som skúsil stopovať. Bolo zamračené, ale nepršalo. Najprv bez tabuľky, potom s tabuľkou. Za tridsaťpäť minút mi zastavila bratislavská značka, akurát, keď sa dážď opäť hlásil o slovo. Neuveriteľné! Bratislavčan zastavil? Nedokázal som tomu uveriť. Nakoniec vysvitlo, že pán zo ženou boli z Banskej Bystrice, no auto bolo služobné z Bratislavy. Tak to bolo vo veci. Aby som objasnil moje rozčarovanie: keď zastaví vozidlo so značkou BA, ide skôr o zázrak ako o skutočnosť. Neviem čím to je, ale je to skrátka tak. Nie som zaujatý, aj ja som z Bratislavy.
Od rána moje brucho hladovalo, ale potešilo ma keď som sa dozvedel, že sa s peniazmi zmestím aspoň do autobusu smerujúceho do Nitry. Konečne som sa mohol za pár korún najesť. V živote som nemal taký dobrý lángoš ako na autobusovej stanici v Banskej Bystrici. S autobusovou stanicou sa viaže ešte jedna milá príhoda. Keď som tam tak postával, pristúpil ku mne chlapík a začal mi rozprávať, že najlepšie je chytať ryby tu na rieke, sú pekné a veľké. Ja na to: „Ja som turista, nie rybár." Čudoval sa, čo mám zavesené na batohu. „To sú tyčky od stanu", hovorím. Obom nám to pripadalo vtipné.
Skoro celú cestu som prespal, rozhodol som sa skúsiť sa previezť až do Blavy. Podarilo sa. Neskôr ma napadlo, že som ešte dohodnutý s kamošom na kino. Dalo by sa to nazvať: dobre využitý deň.
Peter Gregor
