Úvod: Po dlhšej dobe prišla chvíľa, kedy som považoval za nevyhnutné vyraziť do hôr sám. Pôvodný plán, prečkať noc voľnej prírode však kvôli zlému počasiu zlyhal. Núdzové riešenie - otočiť vrchol s cestou tam i naspäť za jeden deň. Snažil som sa však veci veľmi neuponáhľať a užiť si výlet v plnom rozsahu.
Cestujem nočným vlakom do Liptovského Mikuláša. Spoločnosť mi robí mladý "vševedúci" chalan z Humenného a sympatická slečna, ktorá sa vracia z Londýna domov do Ružomberku na svatbu svojej sestry. Prvé dve hodinky vo vlaku viac menej pospávame, no potom sa preberiem a so spomínanou slečnou prekecáme posledné hodiny cesty. Čas ubieha veľmi rýchlo, až mi pri zastávke v Ružomberku príde ľúto, že ju pravdepodobne už v živote neuvidím. Aspoň jej prostredníctvom tohto blogu môžem zaželať pekný život.
Na stanici v Mikuláši sa mi veľmi nechce čakať na autobusový spoj do Jalovca, ktorý mi ide až o dve a pol hodiny, skúšam sa teda taxikára spýtať, koľko by stál odvoz do Zuberca, odkiaľ je kratší prístup. Prší v podstate neustále, tak mi príde vhodnejšie sa odviezť k najľahšej výstupovej trase. Taxikár mi odpovedá a ja dostávam mierny šok. Do Zuberca by to bolo minimálne za 30 eur a do Jalovca za 15 eur. To radšej naozaj počkám, hoci sa na stanici obšmietajú samí mladí ľudia opití na mol.
Čas ubieha pomaly, no všetko má svoj koniec. Odvážam sa do Jalovca, kde som asi za 20 minút. Tak ma napadne, že pešo by som sem za dve hodiny možno aj prišiel.
Z Jalovca postupujem po asfaltke rýchlym tempom. Tu v horách je oveľa zimšie, človek sa ale pohybom zahreje. Vyzliekam sa do pol pása, aby som neplytval teplom a všetko zlé sa zo mňa ihneď vyparuje.
Netrvá dlho, kým vstúpim do lesa a dosiahnem strmú cestičku k partizánskemu bunkru. Moja zvedavosť je natoľko silná, až sa mi podarí celkom slušne vysypať. Zašpinený od blata nestrácam nadšenie a o malú chvíľu fotografujem inkriminované miesto. Píše sa tu: Boli sme deviati. Zoskupili sme sa okolo skúseného horára Jozefa Mašuru - Šulmana, môjho ujčeka, aby sme v tomto bunkri prečkali blížiaci sa front. Stravu sme mali asi na tri týždne, ale front sa tu zdržal deväť týždňov. Po vodu sme chodili do lomu, kde Jožko Gregor stretol zatúlaného psa, ktorého sme, keď sa strava minula, zabili a zjedli. Keď už nebolo čo jesť, traja sa vybrali do Bobrovca pre stravu, no už sa nevrátili. Nakoniec sme sa aj my ostatní rozhodli vrátiť domov. Kľučkujúc pomedzi nemecké hliadky šťastlivo sme sa dostali do Bobrovca a konečne sme sa mohli poriadne najesť. V tomto bunkri sme prežili 3 týždne (január-február 1945). Stadeto sme mali celú frontovú líniu ako na dlani. Vľavo v Smrečanoch naši, vpravo v Bobrovci a vo Vyšnom háji Nemci. Spomína Vlado Lisý (vtedy 18-ročný) spolu s Rudom Rakom - poslední žijúci z tejto skupiny.
Ďalší postup vedie lesom. Terén sa začína meniť nad rázcestím Pod Babkami. Otvárajú sa i výhľady. Pohľad na Liptovskú Maru patrí počas tejto túry k najkrajším, ale bohužiaľ, aj jedným z mála.
Na Babkách začína byť riadne veterno a zima. Počasie nemám opäť ani zďaleka dobré, ale keď už cestujem tú diaľku, rozhodujem sa pokračovať. Čo je však smutné, nezobral som si bundu, mám len pončo, ktoré ma síce pred dažďom ochráni, ale neposkytuje takmer žiadny komfort. Mám pocit, akoby som dnes do hôr vyrazil plachtiť.
Stúpam úzkou cestičkou cez kosodrevinu na vrchol Ostrej (1764m). Mojimi jedinými spoločníkmi sú početné zoskupenia skál, ktoré ma až po miesto zvané Biela skala neopustia. Dážď sa medzičasom mení na jemné sneženie. V tejto chvíli si detailne spomínam, ako sa ma mama pred túrou pýtala, či v Tatrách nebude snežiť. S istotou som odpovedal: Určite nie!
Po štyroch hodinách a pätnástich minútach stojím na Sivom vrchu. Je hmla, prší, podmienky nezlučiteľné so životom. Rýchlo spravím zopár fotiek a natiahnem si bandáž na nohu. Už teraz som takmer kompletne premočený. Na vrcholových tabuliach sa píše, že k Bielej skale, horárni je to na dve a pol hodiny chôdze. Väčšina zdrojov však udáva iba hodinu a pol. Už pri študovaní trasy sa mi tento druhý údaj nepozdával.
Pri klesaní zisťujem, že postup po mokrých skalách nebude zrovna bezpečný. Dávam si obrovský pozor, najmä na úsekoch, kde sú natiahnuté reťaze. Miestami sa všakovako groteskne stáčam a vykrúcam, len aby som bez ujmy zišiel na pevný povrch pod nohami. Psychika dostáva zapracovať, no práve vtedy si začínam uvedomovať, aké sú bežné problémy v živote človeka malicherné.
Naozaj som neočakával, že v týchto, ešte vrcholových partiách Sivého vrchu stretnem ľudí. Vyzerajú dosť ustrachane a sú zjavne prekvapení, že vidia turistu. Pred spomínanými mokrými skalami ich varujem - trocha priamočiaro a pravdepodobne ich aj dosť vystraším, ale v tomto prípade zdravý strach hraje prím.
Bizarné útvary Radových skál
Opúšťam skaly. Rozbahnená strmá cesta moju rovnováhu dobre preskúša. Miestami sa voda doslova cez chodník valí. V kombinácii s klzkými konármi je zostup naozaj adrenalínový, no teleskopické palice mi pomáhajú udržať sa pevne na nohách.
Prestávky sú pre normálne fungovanie tela povinnosťou. Asi každé dve hodinky si aspoň na desať - pätnásť minút oddýchnem, aj v prípade, že na mňa prší alebo mi je zima. Jedna taká prestávka sa mi vryla hlboko do pamäte, kedy som sa na chvíľu stal súčasťou veľkého dejiska, akým je samotná príroda. Dážď, les, vietor, myšlienky, pokora,.....
O druhej hodine popoludní zakončujem turistiku, značne zmoknutý. Pri osade Huty sa nachádza SAD zastávka, najskorší spoj mi ide až o dve hodiny, tak skúšam stopovať. Prví mi zastavia Nemci, ktorí ale idú len do Zuberca. Ja sa potrebujem dostať do Liptovského Mikuláša. Asi o dvadsať minút si uvedomím, že stopujem do zlého smeru. Obraciam sa a za dažďa stopujem ďalej. Po nejakom čase mi zastavuje Lukáš s rodinkou - veľmi zlatí ľudia, ktorí mi v tejto chvíli naozaj pomáhajú. Stopovanie v daždi nie je veľmi príjemne a úprimne, málokto z vodičov za takýchto podmienok vyhovie. Touto cestou im srdečne ďakujem.
Cesta vlakom z Liptovského Mikuláša nie je taktiež úplne obyčajná. Totálne preplnený vlak nedovoľuje ani trochu pohybovej slobody. Okrem obsadených kúpečiek a chodieb, sú aj priestory pri záchodoch takmer úplne zaľudnené. Od Žiliny sa však začne situácia zmierňovať a ihneď si vyhliadnem prvé voľné miesto a pohotovo ho obsadzujem.
Ešte vo vlaku si dohadujem stretnutie v Bratislave s kamarátom. Jedno pivko po celodennej aktivite príde viac ako vhod.
Foto a text:
Peter Gregor
