Úvod: Hochfeiler alebo Gran Pilastro (taliansky) je najvyšší vrch nachádzajúci sa v oblasti Zillertalských Álp a taktiež aj najvyšším turisticky dostupným miestom v Rakúsku. Výstupová trasa naň vedie z Talianska (najbližšia obec je Sankt Jakob), ale vrchol zasahuje už do Rakúska. V porovnaní z populárnymi vrcholmi Vysokých Taurov (Grossglockner, Grossvenediger, Dachstein...), nedosahuje toľkej návševnosti, a preto je pre veľkú časť turistov doposiaľ neznámym miestom. Ako lákadlo na výstup slúži aj skutočnosť, že dostať sa na Hochfeiler nepredstavuje nijaké veľké technické obtiažnosti (ak neberieme do úvahy horolezecký výstup severnou stenou). Trasa neprechádza cez ľadovec, úsek z chaty na hrebeň je istený a posledná časť výstupu k vrcholu vedúca cez ľadovcový hrebeň nepredstavuje väčšie problémy (napriek tomu by som cepín odporúčal). Dôležitú úlohu zohráva aj počasie.
Nápad vystúpiť na Hochfeiler vo mne driemal už dlhšiu dobu. Podstatné bolo zohnať ľudí a auto. Jedno aj druhé sa mi prekvapivo podarilo zariadiť. Chalani si bez problémov prispôsobili dovolenku na uvedený dátum a odvoz v osobe ďalšieho horského nadšenca Radovana, s ktorým som sa dohodol cez turistické fórum, ako aj zoznamovanie prebehlo netradične bez komplikácií. Negatívnym javom v našom plánovaní bola predzvesť nie veľmi dobrého počasia na najbližšie dni.
1. deň: Vyrážame z Bratislavy skoro ráno. Radovan po nás prichádza zo svojho rodného bydliska mimo Bratislavy. Čaká nás vyše 700 kilometrová nespútaná cesta poznačená početnými dažďovými prehánkami. Do cieľa našej cestnej trasy - parkovisko v jednej zo zátačok Pfitscherjoch Strasse sa ocitáme v dobrom čase. Na chatu sa nemusíme vôbec ponáhľať.
Ako to už býva, keďže sa celý deň mračí, spúšťa sa silný dážď a my sme toho viac než len svedkami. V tomto nečase aspoň odskúšame našu výstroj. Zistenie, že každý z nás ma totálne premočené gore - texové topánky nám na úsmeve nepridáva. Čo už, v horách musí byť človek pripravený na všetko.
Hochfeilerhütte (2710m). Ja s Maťom si vybehneme kúsok ku krížu označujúci Kleiner Hochfeiler. Peťo s Radom ticho závidia ;-). Na tomto príjemnom útočisku strávime nadchádzajúcu noc, ako tak si vysušíme veci a spokojne povečeriame. Peťo sa nezaprie a ako správny horal otočí niekoľko fernetov. Veľmi príjemne padne aj sprcha za 2, 60 eura a ešte príjemnejšie zistenie, že nám k tomu potrebné žetóny ani nie je treba. Ubytovaní sme na najvyššom poschodí chaty. Nebol by som to samozrejme ja, keby som si nepomýlil izby a zistil to až pri reakcii nemecky hovoriaceho turistu: „Falsche zimmer."
Chata
Maťo na Kleiner Hochfeileri
Spánok. Každý z nás si želá, aby zajtra počasie vyšlo. Nemusí byť slnečno, stačia priaznivé podmienky pre výstup. Celú noc neprší.
2. deň: Okolo šiestej ráno počujem ako sa niektorí turisti už pripravujú. My sme sa rozhodli vyraziť až okolo ôsmej. Celú trasu sme si totiž naplánovali tak, aby sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Vybieham pozrieť von z chaty a zistiť, ako to vyzerá s počasím. Absolútny pokoj, iba biela hmla bráni v čo i len najmenšom výhľade. Rozhodneme sa vyraziť.
Cesta z chaty sa stáča na sever a vystupuje po exponovanom istenom teréne na hrebeň, ktorý vedie až k vrcholu. Trochu ma zamrzí, že viditeľnosť je takmer nulová, pretože po pravej strane hrebeňa by mal byť k vzhliadnutiu ľadovec Gliderferner a po ľavej strane zase ľadovec Weisskarferner. Pomaly prekonávame výšku 3000 metrov a mňa osobne upúta rozmiestnenie množstva skalných blokov popri ceste, ktoré som nazval skalným mestom.
Istená cesta nad chatou
Skalné mesto
Miestami sa mračná sem - tam trhajú a prudké slnko nepríjemne bodá do tváre. Nasleduje krátky zostup k úbočiu a potom zase výstup na záverečný hrebeňový úsek. Poslednú časť - strmý pyramídovitý tvar vrcholu prekonávame po snehu, kde je nevyhnutná istá chôdza. Pod vami sa nachádza už len ľadovec Weisskarferner. Pre istotu držím v ruke cepín.
Maťo, pozor!
Na vrchole sa teší skupinka turistov vedená horským vodcom. Ten im trpezlivo vysvetľuje, ako sa narába s teleskopickými palicami. O chvíľu zostupujú a my ostávame na vrchole sami. Začína snežiť, takže rýchlo urobíme zopár fotiek a šup ho dole. Neopakovateľný pocit stáť na tomto prekrásnom alpskom kopci. Škoda, že nie sú lepšie podmienky. Tu ale človek nemá veľmi možnosť na výber. Keď sa len trochu dá, treba ísť.
Horský vodca (úplne naľavo) s klientmi
Kontemplujeme
Na vrchole
Tým, že sme spočinuli na vrchole, ešte zďaleka všetko nekončí. Čaká nás dlhý zostup naspäť na parkovisko. Počasie sa miestami celkom umúdruje a sme radi, že občas aj niečo uvidíme.
Pri zostupe
Pauza na chate. Všetci si dáme niečo na posilnenie (nie alkohol, to až neskôr). Presviedčať chalanov, aby si vystúpili na asi dvadsať metrov vzdialený vrcholček Kleiner Hochfeileru je úplne zbytočné. Stačí im ten veľký.
Radosť prechádzať sa po tomto kraji. Zostupy síce nebývajú väčšinou príjemné, no ja si tento zostup užívam v plnej miere. Je tu všetko, čo si dokážete predstaviť. Pasúce sa ovečky, neopakovateľné výhľady, potôčiky, veľkolepá dolina a kravičky z ďaleka ozývajúcimi sa zvončekmi. Jednoducho Alpy.
Hochfeiler z jedného miesta pred chatou
Gliderferner
Ovečky
Gangsta Peter
Gangsta krava
Sme dole. Dnes si musíme nájsť iba ubytovanie. Skúšame na viacerých miestach. Prvý pokus zahajujeme v jednom penzióne na „predmestí" Sankt Jakobu. Z dverí vykukne asi osemdesiatročná babka. Akonáhle ju uvidíme, moje pohľady sa stretnú s tými Peťovými a je nám ihneď jasné, že s ňou sa nedorozumieme. My nevieme po taliansky, ani po nemecky a ona samozrejme nevie po anglicky. Čiže, z vtipnej konverzácie vyrozumieme iba to podstatné; miesto je už iba pre tri osoby. My sme ale štyria. Druhý pokus prebehne v hoteli, kde máme v podstate taký istý problém. Rozdiel je v tom, že majú iba dve voľné miesta. Mimochodom, v týchto oblastiach je naozaj problém sa dorozumieť. Anglicky tu nerozumie takmer nikto (dokonca ani na chate) a na to, že sme boli približne 30 km od hraníc s Rakúskom, tu každý hovorí nemecky. Čiže, základné nemecké frázy by pri návšteve tohto miesta neboli na škodu. Aj tak, až taký extrém nikto z nás nečakal. Tretí a zároveň záverečný pokus absolvujeme v jednom penzióniku s dvoma hviezdičkami. Majú ho na starosti samé staré dámy, ktoré samozrejme taktiež anglicky nevedia, ale úspešne sa nám s nimi podarí dohodnúť na ubytovaní. Izby sú útulné a čisté. Cena za noc: 30 eur. V penzióniku sa nachádza i kuchynka. Na výber veľa jedál nemajú, no tie ktoré sú k dispozícii veľmi dobre šmakujú. Guláš s veľkými kusmi mäsa, Wienerschnitzel (ten som tu nechutnal) a k tomu nesmie chýbať pivečko. Takto to má vyzerať.
Miesto nášho odpočinku
3. deň: Budíček. Pri odchode zisťujeme, že v cene ubytovania máme aj raňajky. Síce sme už všetci raňajkovali, ale keď už si to človek zaplatil....
Návrat do Bratislavy. Je sobota a krásny deň. Keby sme boli vedeli, vystúpili by sme dnes. Na druhú stranu, nič príjemné šliapať do vysokého kopca, keď na vás pečie ostré vysokohorské slnko. Spokojnosť určite nechýba.
Peter Gregor
