Ten čas nakoniec prišiel. Výstup na Gran Paradiso, na ktorý som sa pripravoval viac ako pol roka. A môžem povedať, že ma to stálo dosť úsilia. Zaplatenie samotného zájazdu, výstroje a absolvovanie tréningu zabralo veľa času a peňazí. Ešte k tomu, keď má človek rátať s tým, že sa počasie nemusí podariť a tak padne celý výstup. Radšej si tento fakt netreba pripúšťať alebo sa na to psychicky na vopred pripraviť. Mali sme iba jeden pokus. A ten pokus, kupodivu, vyšiel.
Po zoznámení s členmi vrcholového družstva, sme nasadli do adrenbusu pripravení vzdorovať tejto alpskej štvortisícovke. Sprievodca ma prekvapil svojou otázkou, či to sme my, tí šialenci, ktorí sa rozhodli pokoriť nie práve jednoduchý a technicky náročnejší vrchol. Na začiatok, dobrá motivácia, nie?
Cesta dlhá šesťnásť hodín je jednoducho neúprosná. Sám som sa nevedel rozhodnúť, čo bolo ťažšie. Či cesta alebo iba samotný výstup na vrchol. Asi tá cesta.
Vo večerných hodinách sme dorazili do Pontu, kde sa nachádzal kemp. Odtiaľ viedol chodník na chatu Vittorio Emanuele (2732m). Z chaty potom už iba na vrchol. Rozložili sme stany a pripravovali sa na výstup. Zoznamovanie s ostatnými členmi družstva prebiehalo veľmi spontánne, preto, v podstate, o dobrú náladu nebola nikdy núdza.
Sledujeme helikoptéru v akcii
Výstup na chatu sa zaobišiel bez problémov, až na to, že náš najstarší člen v družstve, 75 - ročný Vlado si nakoniec rozmyslel záverečný výstup na Gran Paradiso. Necítil sa byť v takej forme súcej na výstup. Vraj ho aj pobolievalo koleno. Zato však nám, všetkým, slúžil ako vzor (v takom veku, keď budem ešte behať po horách, budem so sebou viac ako spokojný).
Žeby Tatry?
V poobedňajších hodinách sme si plánovali nacvičiť chôdzu na ľadovci a prebrať si v praxi núdzové situácie, ktoré by mohli na ňom nastať. Ľadovec bol však ďalej ako sme si mysleli, tak sme nácvik pretransformovali na malú aklimatizačku. Počasie nevyzeralo dobre, no možný neúspech sme si nepripúšťali.
V noci to s počasím ale, naozaj, nebolo neprehliadnuteľné. Pršalo a vietor bil o okná. Ak v tú noc na vrchole nevyčíňal orkán, tak neviem. Ráno o štvrtej sme boli presvedčení, že na vrchol sa nám nepodarí vyjsť. Náhradný program: návšteva Francúzskeho Chamonix.
Asi v šesť hodín ráno ma prebudil Marošov hlas. Vstal som a išiel sa pozrieť von. Dážď prestal, no mraky stále nebezpečne ohrozovali okolité vrchy. Rozhodli sme sa to risknúť. Keby bolo zle, vrátime sa.
Vyrazili sme. Kým sme sa dostali k ľadovcu, mraky sa stratili a slnko začalo doslova piecť. Nikto z nás nemohol pochopiť, ako môže dôjsť k takej zmene počasia za taký krátky čas. Po uviazaní na lano a nasadení mačiek sme sa vydali hore. Niekoľko hodinová chôdza po ľadovci nie je veru sranda, sypký sneh, úzke chodníčky, sem-tam nejaká trhlina a strašne silné slnko, urobia svoje. Maroš si ešte k tomu nezobral svoje UV okuliare, tak som mu požičal svoje s tým, že moje dioptrické héliovary mi oči dostatočne ochránia. Ani náhodou, dostal som kompletný úpal.
Stúpame k ľadovcu
Na ľadovci
Vrchol Gran Paradisa
Cesta dole sa pre mňa stala doslova martýriom. Bolela ma hlava, a brucho, bol som dehydrovaný a spálený, dostal som horúčku. Ani neviem ako som sa ten deň dostal naspäť až do Pontu. Na vrchu však taktiež dochádzalo k problémom. Priveľká tlačenica a nebezpečný zľadovatelý skalolezecký terén, nás donútili zísť dole. Stáli sme desať metrov priamo pred soškou Panny Márie, nechceli sme už ale zbytočne riskovať, na šírku asi metrový skalný hrebeň, silný vietor a pod nami tisíce výškových metrov prázdno. Helikoptéra tam mohla čakať, kým ľudia popadajú dole. Situácia bola taká zlá, že už aj náš sprievodca začal zmätkovať. Pár fotiek a chytro dole. Len tak som sa motal. Musím poďakovať Milošovi za jeho podporu, hlavne psychickú, pretože som bol na tom naozaj zle.
Dostali sme sa na chatu. Nutnosť zísť ešte ten deň do Pontu bola pre mňa neprípustná, ihneď som si musel ľahnúť. Na chvíľu som sa zobudil a strašne som horel, uvaril som si jedlo a zase zaľahol. Bolo pol siedmej večer a mali sme ísť dolu. Ivan mi dal tabletky proti nevoľnosti. Vyčítal som si, že cestou hore som sa dostatočne nenatieral a nepil. Čo už, človek sa učí na vlastných chybách.
Ďalší deň mi už bolo lepšie. Mrzelo ma iba, že som si samotnú túru kvôli spomínaným problémom nevychutnal. Prekrásny bol výhľad na Mont Blanc, Matterhorn a iné štvortisícovky.
Mont Blanc
Cesta naspäť (cez Švajčiarsko, Lichtenštajsko, Nemecko, Rakúsko) bola opäť dlhá. Keďže sme mali pokazené rádio, v prehrávači nám dookola hralo to isté cédečko, z čoho nám už všetkým riadne šibalo.
P.S: Ďakujem ešte raz Peťovi, Milošovi a Marošovi za podporu pri zostupe.
P.S 2: Ešte jedna dobrá rada: ak chcete vedieť, aké má byť na Gran Paradise počasie, zistite si počet turistov ubytovaných na chate.
Peter Gregor
