X+Veľký Tribeč
Hovorí sa: po tretí raz všetko dobré. U mňa sa však toto zaužívané slovné spojenie obmenilo na: po druhý raz všetko dobré. Prečo? Minulý rok som totiž s Jančim (môj bratranec) bol svedkom toho, ako je možné nevyjsť na vrchol, aj keď máte mapu a kompas. Príčina? Zarastená cesta a „znalosť" miestnych obyvateľov o okolitom prostredí. Toto leto však, vďaka pánu, som sa na Veľký Tribeč dostal na druhý pokus. Stálo to za to, len som naozaj nečakal, že cesta bude taká obtiažna. Po vyše dvoch týždňoch abstinencie sa síce dal čakať istý fyzický sklz, ale aj tak, kým som sa vyliepal hore, dalo to zabrať. Výhľady nula bodov, no dobrý pocit stáť hore. O dva dni neskôr, cestou na Zobor, bolo poučné zistenie, že zbehnúť z vrcholu dolu za minimálne polovičný čas, nemá príjemné následky. Spodná časť nohy by o tom mohla rozprávať, aj keď to zasa nebolo najhoršie.
Deň medzi (a noc pred) som strávil u svojej sesterky s manželom a s malou Paulinkou. Veľmi pochvaľujem, pretože sú to skvelí ľudia, ktorí majú radosť, keď sa ukážem. Podobne aj ja, ich, samozrejme veľmi rád vidím. Sú ochotní a úprimní. Navštívili sme kúpalisko neďaleko Levíc s názvom Santovka. Kto chcel a snažil sa, mal to zadarmo (nie, Miro?).
Posledný deň som si spolu s odchodom naplánoval aj výlet na Zobor. K liečebnému ústavu odkiaľ viedla cesta, som sa mal dostať autobusom číslo 9. Keďže ja nie som veľmi vytrvalý typ (čakať na zastávke hodinu sa mi nechcelo), vybral som sa na Zobor už od sesterky. Musím podotknúť, že aj napriek litrom strateného potu, bola túra veľmi pekná, výhľady boli prekrásne a hore príjemne. Niekedy ma fakt mrzí absencia fotoaparátu. Zliezol som dole naspäť do Nitry a pokračoval stopom späť do Blavy. Na výpadovke mi asi po dvadsiatich minútach zastavil jeden milý vysokoškolský profesor, ktorý ma dokonca pozval na pivo. Stop z Blavy do Nitry bol tiež v pohode, ale nemôžem si pomôcť, mne službičky spomínaného typu veľmi imponujú.
Chcem vyjadriť aj úprimnú vďaku Mirovi, ktorý mi ukázal a oboznámil ma s históriou Nitry. Nevedel som, že jedno mesto, môže vo svojom srdci ukrývať toľko príbehov. Ďakujem.
Peter Gregor
