Realizácia tejto idey nám veru zabrala dosť času. Pôvodný plán vystúpiť na Gerlach v zime sa datoval už nakoniec decembra. Peťo však menil robotu a my všetci sme samozrejme rešpektovali jeho potrebnú aklimatizáciu a vytvorenie nového pracovného zázemia. Išlo aj o finančnú stránku celej veci, ktorá taktiež nebola bez povšimnutia.
V Štrbe sa k nám pripojil Peťo Balun z Brezna, štvrtý človek do vrcholového tímu a veľmi príjemný chlapík, ktorého sme zohnali cez net. Zo stanice sme sa autom odviezli na privát nášho vodcu Petra Tomka. Viezol nás jeho syn. Po ubytovaní a lepšom zoznámení s našim novým horským druhom (pri pivku) sme si odskúšali výstroj a zvedavo sa Petra Tomka spytovali na jeho zážitky z ciest.
Noc prebehla pokojne. Budíček o 4:00 nikoho nepotešil. Spravil som si čaj do termosky a podobne ako chalani, som sa aj zbalil. Autom sme sa pohli do Tatranskej Polianky, odkiaľ nás zviezol ratrák až k Sliezkemu domu. Skupina sa rozrástla o ďalšieho vodcu Václava Broža, ktorého sme nazývali Vinco.
V plnej zostave vykračujeme popod úpätie Gerlachu k Batizovskej doline. Ešte predtým si nasadzujeme mačky, lebo terén je už značne namrznutý a ja sa tam niekde pekne vytrepem. Peter Tomko pohotovo zareaguje a ihneď zbrzdí môj pád, akoby tušil, čo sa stane.
Smerujeme k Batizovskej doline
Nízke Tatry nad oblakmi
V doline sa komplet nastrojíme a strmým stúpaním pokračujeme k jednému zo žľabov. Otvárajú sa nám prekrásne výhľady na Končistú (2535m). Strmým žľabom postupujeme k Batizovskej próbe, jednému z ťažších úsekov výstupu na Gerlach. Väčšia časť cesty je ale zabezpečená železnými vstupmi a dá sa tam pekne zaistiť. Sneh je čoraz sypkejší a mačky na ňom zle držia. Jeden z našich vodcov zhodnotí, že dnes nie sú vôbec výstupové podmienky. Deň nám, napriek tomu prekvapivo praje a slniečko krásne svieti.
Končistá
Bez slov
Pohľad na Batizovskú dolinu a Batizovské pleso
V žľabe
Cez systém žľabov sa dostávame k ďalšiemu nepríjemnému úseku, ktorý musíme prekonať. Jedná sa asi o trojmetrovú skalnú štrbinu naviatu množstvom snehu a pod ňou ďalší strmý žľab. Tomko nad skalkou zriadi štand a každý postupne schádza dole. Istenie je pomerne zložitý proces a nemám toľko znalostí o presnom popise jednotlivých postupov vodcov. No po tejto skúsenosti sa o to budem určite viac zaujímať.
Sme pod vrcholom, prejdeme ešte jeden nie veľmi bezpečný úsek popri snehom nafúkaných skalách a po siedmych hodinách zložitého výstupu si blahoželáme na najvyššom bode Slovenska - Gerlachovskom štíte. Nezdržíme sa však dlho, lebo je vyše pol tretej poobede a čaká nás ešte nepríjemný a zdĺhavý zostup dole. Už tu cítim, že budem mať problémy. Počas siedmych hodín som skoro nič nejedol a oddychoval minimálne. Vinco nás ťahal ako kone a dá sa povedať, mňa osobne úplne uštval (nechcem byť zaujatý, času bolo naozaj málo, ale predsa). V sypkom snehu mojim nohám chýbala istota a lýtka trpeli. Priznávam, dosť som sa aj bál a celkom som nezvládal techniku potrebnú na pohyb v takomto teréne. Spomínaný úsek v podobe naviatej skalnej štrbiny neďaleko vrcholu ma Tomko doslova vyťahuje a Batizovskú próbu schádzame asi 20 - 30 minút po západe slnka. Tomko ale vidí, že sa mi s Vincom nelezie dobre, tak sa s ním vystrieda a berie si ma na lano. Potom mi to už ide celkom fajn.
Vrchol
Výhľad z najvyššieho bodu Slovenska
Hrebene Vysokých Tatier
Vrcholový tím (zľava doprava): Martin Slama, Peter Slama, Peter Balun, Peter Gregor a syrový koláčik
Vodcovia Václav Brož a Peter Tomko
Dôkaz
Len tak mimochodom, Peter Tomko je presne ten typ ukážkového vodcu, o ktorého existencii vie málokto. Je svedomitý, zodpovedný, vie predpovedať situácie, odhadnúť terén, poradí, pomôže, až máte pocit, že za to nebude chcieť ani peniaze. Veľmi si vážim jeho prístup a rád by som sa na neho po našej skúsenosti odvolal a odporučil ho. Samozrejme, človek si vždy musí dobre zvážiť do čoho ide, pretože ani vodca za neho kopec nevylezie.
Veľmi oceňujem, že Maťo na mňa dáva taktiež pozor. Som už dosť vyčerpaný a ostane som mnou aj nižšie, kde už nie je potrebné istenie. Peťo Slama je tiež neustále na blízku a predbežne nás kontroluje. Naozaj chalani, ďakujem!
Na Sliezskom dome si musím nechať odmrznúť viazanie na mačkách a vymeniť premoknuté vibramy. Tých dvadsať minút, čo tam sedím do mňa vleje novú energiu a späť do Tatranskej Polianky je dobre, že neutekám.
Pri autách sa odstrojíme a vyplatíme vodcov. Je okolo 22:00. Poďakujem sa Peťovi Tomkovi, rozlúčime sa s Peťom, ktorého otec zavezie späť do Brezna a Vinco nás zase zvezie do Popradu na železničnú stanicu.
Tu v Poprade musíme čakať viac ako 3 hodiny na vlak. Ten, ktorý má ísť niekedy pred polnocou je lôžkový a nevzal by nás, keďže je úplne obsadený. Chvíľu ostávame na stanici a ja odbehnem k automatom. Keď sa vraciam k chalanom, začujem hluk. Podídem bližšie a vidím ako nejaký chalanisko leží na zemi a nad ním stojí rozhnevaný Peťo. Chalanisko sa postaví, pošle smerom k Peťovi obsah svojich úst, ale vzápätí oddupká preč. Keď sa Peťa spýtam, čo sa stalo, hneď mi je jasné prečo sa tak vytočil. Keď som odišiel, sadol si značne podgurážený (alebo niečo iné) chalan k Peťovi a pýtal si od neho telefón s tým, že svoj ma vybitý a chce si dať do Peťovho sim kartu a zavolať si. Je prirodzené, že Peťo mu v tejto službičke nevyhovel, pretože mladík bol drzý a sadol si na moje miesto. Peťo ho poslal preč, no jemu sa veľmi nechcelo. Následne na to, ho Peťo zdvihol a chudák sa ani neudržal na vlastných nohách. To, ako sa to vyvíjalo ďalej už viete.
Po tejto nepríjemnej roztržke sme sa presunuli do kaviarne Euro pub pri stanici otvorenej non-stop, kde sme strávili čas do príchodu vlaku o 1:46 do Bratislavy.
Záver: Som nesmierne rád, že sa nám podarilo absolvovať zimný výstup na Gerlach. V porovnaní s letom tam chodí omnoho menej ľudí a výstup má úplne iný charakter, aj čo sa týka obtiažnosti. Jedno je však isté, horolezectvu vo svojej najčistejšej podobe sa pravdepodobne ďalej venovať nebudem. Ale Grossglockner ešte v budúcnosti určite dáme ;-).
Peter Gregor
Viac foto v odkaze na moje obľúbené stránky
