V časoch, keď na Ukrajine krváca zomknutá nádej na prežitie môže byť pre každého, kto túto krvavú bitku na chodbe strednej školy vidí, spúšťačom prirodzeného hnevu a agresie voči agresorovi. Tento hnev nám však pripomína, že náš zdroj meniť krivdu v pravdu je naozaj veľmi mocný a nie je ľahké ho nosiť, potláčať, premieňať a pýta sa na svetlo tak, aby bol videný.
Po pandémií sme sa tešili a dúfali v slobodu, ktorej kolísajúci nedostatok nám pripomenul jej nesamozrejmosť, a ako slobodný sa chceme skutočne cítiť; prišla vojna.
Preto dnes už nemusí byť ľahké veriť myšlienke, že ešte vieme, aká budúcnosť nás čaká. Vzťah k nej sa akoby radšej zahmlieva, pretože vzhľadom k súčasným faktorom by prinášala možno ďalšie nečakané výbuchy namiesto oslavných ohňostrojov slobody. A my od 2019 stále tak trochu potrebujeme a veríme, že sa všetko "znormálni".
Prežívať krízu týchto rozmerov môže byť skutočne frustrujúce. Práve cez hnev, ktorý je oslovený nespravodlivým terorom ruských tankov alebo stíhačiek, sa nám ťažko hľadá smer, ktorým by sme svoje emócie mohli nasmerovať. Nájsť miesto tomu, čo sa deje a ešte sebe v tomto svete.
Hnev býva verným strážcom smútku a ten nás môže osloviť tým, čo je na vojne ľudské ale trpí, nevinne. Môžeme si pomáhať a pretaviť tak túžbu zničiť niečo, čo nevieme zničiť, na schopnosť posilniť stranu obrany. Môžeme tým spriechodniť vôlu a cítiť, že pomáhať má moc a že vojna môže byť ešte stále voči tejto perzistentnej ľudskej kvalite, vďaka ktorej žijeme a neumierame, slabším súperom.
