Domnievam sa, že tento strach si zasievame sami. Pochádza z nás. Človek má tendenciu mať najväčší strach z neznámeho. V živote sa snažím sústrediť na individualitu v masových prípadoch. Verím totiž, že lynčujúci dav je tvorení z mozaiky rovnakého individuálneho prežívania a správania. Snažím sa preto hovoriť k jednotlivcovi a k jednotlivcom, než masovo.
Strach si zasievame sami. Ide o to, totiž, že pokiaľ terorizmus chce dokázať, aké jednoduché je prísť o život v bežných a pekných chvíľach, bráni nám to život si užívať. Podnecuje nás to uvedomovať si našu pominuteľnosť viac. Ruský psychiater Irvin D. Yalom sa v knihe Láska a jej Kat zaoberá pominuteľnosťou a akýmsi obranným mechanizmom ktorý nám bráni si plne uvedomiť, že jedného dňa absolútne pominieme. Sami. Dôvodom, prečo mozog tento obranný mechanizmus má, je ten, že pokiaľ by sme si boli plne bytostne vedomí nášho nepredvídateľného odchodu, rozpútalo by to neuveriteľnú dávku úzkosti ktorá by nás zaplavila a sprevádzala zrejme do konca života.
Mali by sme sa naučiť žiť s myšlienkou, že nevieme kedy, nevieme kde a ako to nastane. Nepoznáme budúcnosť. Môže to byť ktokoľvek, čokoľvek a kedykoľvek. Ľudia odchádzajú z tohto sveta za rôznych okolností. Pre mňa rozhodujúcou ideou, ktorá pri tejto úvahe zohráva najdôležitejšiu úlohu, je, že terorizmus nie je pravdepodobnejšia príčina smrti, než to, že sa zadusíte pri nedeľnom obede. Problém začína tam, že terorizmus, ako nepredvídateľný a neznámy jav, zasieva vedomie o pominuteľnosti a nie strach samotný. Núti nás to vidieť veci tak, že je veľmi pravdepodobné, že na dovolenke nás zasiahne guľka. Je to prirodzené, pretože náš mozog sa náš snaží ochrániť pred nebezpečenstvom tak, že sa vyhneme destináciam z ktorých máme strach. Desí nás, že ľudia umierajú zbytočne. Navyše, je to jeden z javov ktorý média dokážu prezentovať s násilnými fotografiami a zábermi, ktoré nás, samozrejme a prirodzene, ešte viac približujú k smrti a násiliu.
Dôležité je však vedieť, že každý z nás pominie. Možno by sme si to nemuseli uvedmovať do miery, aby nás to zasahovalo bytostne, ale využívať to ako vodítko. Presunieme tým ohnisko na prítomný dej. Je jedno za akých okoľností a kedy. Pominie. Netvrdím, že ľudia neumierajú zbytočne. Ale to nie je v našej moci. Domnievam sa, že by sme sa mentálne nemali nastavovať spôsobom, ktorý by obmedzoval našu slobodu. Samozrejme, že je dôležité byť opatrný, ale to sme boli aj doteraz. Musíme si uvedomiť, že pominuteľnosť jestvuje a je reálna. Terorizmus nie je jeden z hlavných faktorov ktoré rozhodnú o našom zajtrajšom živote alebo smrti rovnako ako autobus, auto, vrah neterorista alebo nešťastný pád zo schodov. Tým samozrejme nechcem povedať, že by sa proti tomu nemalo bojovať a redukovať to. Týmto článkom chcem najmä prehovoriť k jednotlivcovi, ktorý pociťuje starch.
Preto sa sústreďte pre prítomnosť a prijmite postoj, že život sa žije lepšie s myšlienkou na život, než myšlienkou na smrť. Koniec koncov, život ktorý prežijeme v strachu, skončí rovnako ako život ktorý prežijeme v osobnom pocite slobody a šťastí. Smrť v tomto ohľade nezohráva žiadnu úlohu.
"Každý v sebe nesieme zárodok vlastnej smrti." Irvin D. Yalom
