V stredu večer sme podstúpili najnepríjemnejšiu časť výjazdu na koncert, teda naložili aparatúru do dodávky, nech sa s ňou nezdržiavame v deň odchodu. Vo štvrtok ráno sme len nasadli a hor' sa na dlhú cestu naprieč Slovenskom.
Prvá zastávka bola Košice, vyzdvihli sme basáka Iva, ktorý mal akurát v ten deň skúšku na TUKE. Chvalabohu, zvládol ju, ako sa na basgitaristu patrí. Počasie bolo premenlivé ako nálada pubertiaka, chvíľami nás oslepovalo slnko a o pár minút na to ničili karosériu auta krúpy. Rádio nie a nie naladiť normálnu stanicu, našťastie, ukulele gitaristu Kuba spoľahlivo zneškodnilo prvé príznaky nudy.
Po približne šiestich hodinách cesty (a dvoch - troch zastávkach na čerpacích staniciach) sme dorazili do Pezinku. Chvíľku sme blúdili, kým sme našli ten správny hotel. No. Hotel. Skôr by sa dalo hovoriť o akejsi subštandardne zariadenej ubytovni s jedným (!) sociálnym zariadením pre 7 izieb, ale čo viac by sme chceli za 8 eúr na noc za osobu, však? Keď sme sa ubytovali a na chvíľu sa rozvalili na zatuchnutých posteliach, nastal čas pobrať sa do baru, v ktorom sme mali večer hrať.
Majiteľ baru bol sympatický chlapík, pôvodom východniar, a preto bola aj zoznamovačka východniarska, inými slovami, štrngli sme si čerešňou. Rozloženie aparatúry nám zabralo asi hodinu. Odkedy naša kapela funguje, zredukovali sme toto rozkladanie na tretinu pôvodného času. Bar sa stihol celkom slušne zaplniť a ani som sa nenazdal a chalani začali hrať intro. Ľudí som pekne privítal, poďakoval za ochotu prísť sa na nás pozrieť a išlo sa na vec. Avšak naša hudba nechávala publikum akosi chladné. Potlesk medzi skladbami bol skutočne veľmi skromný a ja som už len tŕpol, aby sa koncert skončil. Po hodine tortúry dozneli tóny poslednej skladby, vystrúhal som neúprimné poďakovanie a poberali sme sa z pódia. Nuž, aj také koncerty treba odohrať. Vrátili sme sa teda na hotel, kde sme zapili neúspech, povzbudili sa, že zajtra v Bratislave to bude určite lepšie, pretriasli zopár filozofických tém a šli spať.
Zobudili sme sa okolo desiatej. Po rýchlej sprche sme sa všetci piati dohodli, že prechádzka po najväčšom nákupnom centre hlavného mesta nám len prospeje. Tam sme sa naobedovali, poobdivovali nástroje v hudobninách, zanadávali si, aké je na západe všetko drahé a podrobili kritike Bratislavčanky, ale nebolo čo kritizovať. Predsalen, aj "Blaváčky" sú Slovenky a tie sú predsa najkrajšie.
Keď sme sa dotrepali na miesto koncertu, nemal som z neho dobrý pocit. Starý socialistický kulturák uprostred Petržalky určite nie je miestom, o ktoré by sa hudobníci trhali, aby si tam mohli zahrať. Ale kocky už boli vhodené, prišli sme ukázať, kto sme a hotovo! Po dvoch kapelách, ktoré v ten večer vystúpili s nami, sme nastúpili my. Zvedavých bolo na nás asi pätnásť ľudí, avšak tí nás ocenili omnoho viac, ako Pezinčania. Možno sa to nezdá, ale to sa človeku hneď hrá inak. Po tom, čo sme dohrali my, sme zbalili všetky reproduktory, gitary, činely a ktovie, čo ešte a poďho naspäť do Pezinku vyspať sa.
A bola tu sobota, posledný deň turné. Celú cestu sme počúvali politickú diskusnú reláciu, skrátka neskutočná zábava. Do Banskej Bystrice sme sa doterigali za dažďa. Na námestí hrali Kubovi kamaráti, tak sme ich išli povzbudiť. Tvorili sme asi jednu tretinu obecenstva, čo je na námestí vidno rozhodne viac, než v bare. Na druhej strane, komu by sa tam aj chcelo stáť, keď tak utešene lialo. Stále sme mali more času, a tak skôr z nudy, než kvôli tomu, že sme boli hladní, sme skočili do pizzérie. Napokon predsalen prišla hodina H, my sme sa postavili na pódium maličkého klubu a začali hrať. Tentokrát nás prišli podporiť aj kamarátky z Bystrice a Zvolena, ktorým patrí veľká vďaka za to, že potlesk zaznel po každej skladbe. Odohrali sme dobrý koncert, pobalili sa, dali si po dvoch pivách (okrem šoféra, samozrejme) a bez fanfár si to namierili naspäť do Prešova.
Milujem byť muzikantom!
