Stopujem si v západnej Číne bez mapy. Nie, že by som bol taký frajer, že mapou pohrdnem, ale nikde som ju nedokázal zohnať. Keď som sa dostal na internet, napísal som si na papier aspoň pár názvov miest v poradí, ako by som nimi mal prechádzať v ambícií dostať sa na úplný západ Číny a odtiaľ do Kirgizstanu. To, že názvy miest napísané naším písmom sú mi takmer zbytočné, som zistil až neskôr - miestni to nevedia prečítať a mojej výslovnosti nerozumejú.
Sú to už 3 dni, odkedy som opustil Tibet a ocitol sa vo vyprahnutom svete moslimov. Postupne som sa dostal až do púšte Taklamakan, kde nachádzam ľudské obydlia len v oázach. Stopujem teda z oázy do oázy a aby šoféri chápali, o čo mi ide, dávam im prečítať svoj stopársky list napísaný v čínštine. Ten mi vlastne pomáha len niekedy, pretože miestni nevedia moc po čínsky. Sú to Ujguri a používajú arabské písmo.
Stojím na krajnici diaľnice G315 a snažím sa niečo stopnúť. Miesta na zastavenie je všade dostatok, pretože na oboch stranách diaľnice je len stuhnutý piesok, a tak nehrozí prakticky žiadne nebezpečenstvo. Okrem toho premávka je veľmi riedka, pár áut za hodinu. Konečne niekto zastal! V aute sú dvaja muži a síce si nerozumieme ani slovo, dohodli sme sa, že ma odvezú na západ pokiaľ sami idú. Cesta prebieha veľmi dobre, vymieňame si úsmevy a kecáme každý o svojom. Je to celé veľmi vtipné, ale aj trošku únavné. Nechcem totiž len tak sedieť a pozerať bez akejkoľvek interakcie. Zastavili sme na benzínke a nakŕmili nielen auto, ale aj posádku.
Máme akésy kuracie mäso zo zeleninou. Jem pomaly, vychutnávam to, ale šofér má asi pocit, že už som plný a tak necháva jedlo odniesť. Na môj smutný pohľad dostávam odpoveď, že nie je dobré jesť veľa. Teda aspoň tak som to pochopil z tých gest. Nenechali ma platiť. Sú to moslimovia, u nich je to bežné, som hosť. Ak by vás raz niekde moslim nechal platiť, to by som sa teda začudoval. Polosýty nasadám do auta a pokračujeme v ceste.
Opäť zastavujeme, tento raz uprostred ničoho a robíme si fotky. Blízko pri ceste sú aj akési vysušené kriaky. Preskakujeme plot a ideme sa k ním odfotiť. Že to nebol dobrý nápad sme uvideli už počas prvej fotky. Tá sa rozmazala kvôli náletu komárov. My sme sa ale hneď nevzdali a reku aspoň jednu ostrú fotku spravíme. Spolujadcovi sa to nakoniec podarilo a hneď potom sme sa dali na rýchly útek. Doštípaní nasadáme do auta a pár minút tlieskame, aby sme tie nenásytné beštie pozabíjali. Zdá sa, že sme ich vykynožili, môžeme naštartovať.
Cestou sledujem vyprahlú púšť miestami prerušenú kanálmi, ktorými privádzajú vodu zo vzdialených jazier do miest, kde sú vysadené stromy. Púšť Taklamakan je na rozdiel od východu krajiny veľmi riedko obývaná a práve preto sa Čínania snažia sťahovať do týchto končin viac ľudí. Prvým krokom ale musí byť premena púšte na úrodnú pôdu. Úloha je to neľahká ale v Číne nič nie je nemožné.
Po ďalšej hodine cesty schádzame z diaľnice a vystupujem v meste, ktorého názov mi dokonca aj povedali, ale ja som ho samozrejme v momente zabudol. Lúčim sa, ďakujem a idem si kúpiť niečo pod zub. Som zvyknutý, že som stredobodom pozornosti miestnych, ale v tomto meste na mňa zízajú akosi viac, ako je bežné. Som niekde v oáze, kde asi beloch bežne nazavíta, tak ich vlastne chápem. Kúpil som si typické plackovité chleby a poprosil o napustenie vody do fliaš a mierim za slniečkom na západ. Niekde tam snáď musí byť výpadovka z mesta na diaľnicu a ak už dnes nič nechytím, tak tam postavím stan. Mám ešte asi 3 hodiny do zotmenia, to by som niečo mohol stopnúť.
Prechádzam k okraju mesta a zrazu pri mne zastaví policajné auto so zapnutými majákmi. Naznačujú, že chcú môj pas a nechávajú ma čakať. Po anglicky nevedia. Odhrýzam si z chleba, sledujem ich a mám pocit, že nevedia čo si so mnou počať. Neviem, o čo tu ide, ale nie som nervózny, len zvedavý. Usmievam sa na nich, nech vidia, že nie som zločinec. Konečne prichádza policajt v civilnom odeve, ktorý vie po anglicky. Dozvedám sa, že mám vážny problém, že zrejme pôjdem do väzenia. Nechápem o čo tu ide, som naozaj prekvapený. Vraví mi, že som v meste, ktoré nie je pre turistov. Čudujem sa a pýtam sa prečo nie je pre turistov a ako som to mohol vedieť. Upresní, že o tomto meste nik cudzí nesmie vedieť. Kontroluje mi fotoaparát a maže mi jedinú fotku, čo som si tam odfotil. Nič zaujímavé na nej nebolo, naozaj, len miesto, kde ma šofér vysadil.
Čas ide pomaly a policajt telefonuje s náčelníkom, aby sa dohodli, čo so mnou budú robiť. Po telefonáte pokračuje výmena otázok. Nechápe, ako som sa sem dostal. Nechodí tam žiadny autobus, ani vlak, ani lietadlo, no proste nič. Vravím, že normálne stopom. Našťastie chápe koncept stopovania, pretože bol rok v USA. Vraví mi, že zaplatím pokutu a potom si môžem zaplatiť taxi a odviesť sa do najbližšieho mesta, ktoré je cca 100km na východ. Silno namietam a vravím, že nemám peniaze nazvyš, nie som si vedomý toho, že by som spravil niečo zlé a nedáva mi zmysel ísť na východ, keď potrebujem ísť na západ. Pýtam sa, ako som mohol vedieť, že toto mesto je zakázané, ak to nikde nebolo napísané. Uznáva, že som to nemohol vedieť. Na to sa ho pýtam, že či majú viac zakázaných miest a ak áno, nech mi dá ich zoznam, aby sa podobná situácia neopakovala. Miest ako je toto majú viac, ale zoznam mi pochopiteľne nechce dať…
Dumá spolu s kolegami, čo so mnou idú robiť. Nevedia, ako ma dostať preč z tohto mesta. Navrhujem, nech ma hodia na diaľnicu a niečo si stopnem. Nepozdáva sa im to, boja sa, že ak mi nik nezastaví, tak sa im sem vrátim. Okrem toho bude noc a nevedia, kde by som ju mohol stráviť. Anglicky hovoriaci policajt sa však stáva priateľským a chápe moju situáciu. Nasadáme do policajného auta a vezie ma na policajnú stanicu. Keď už viem, že mesto je zakázané, všímam si všetko okolo seba a snažím sa zistiť, čo sa tu nachádza.
Na policajnej stanici sa stretávam s náčelníkom. Postarší pán, ktorý nevie anglicky a tak tlmočí môj nový kamoš. Zdá sa, že som vyhral. Väzenie a ani pokuta nebude. Naopak dostávam dáke keksy a odvezú ma z mesta na policajné náklady. Len im vysvetľujem, že nech to nie je na východ, lebo sa môže stať, že si stopnem dačo, čo ma sem opäť dovezie. Nasadáme do auta a presúvame sa na inú policajnú stanicu. Tam si presadám do ďalšieho policajného auta a ideme na diaľnicu. Na počudovanie mierime na východ. Šofér po anglicky aj tak nevie, tak to nechávam tak a uvidím, co sa bude diať
Zrazu adrenalínová situácia, počas predbiehania kamiónu. Ten nám začal krížiť cestu, policajt musel naplno zabrzdiť a len tesne sme sa vyhli zrážke. Trúbi, zapína maják, predbieha kamión a zastavuje ho. Rýchlo vystupuje z auta a ide spraviť poriadky s kamionistom. Z kamiónu vystupujú dvaja veľkí chlapi a zdá sa, že policajt je polepený. Vyťahuje papier a pero, no to mu kamionista berie z ruky a ukazuje mu, nech si nastúpi do auta a vypadne. Policajt sa tvári nasrane možno aj preto, že celú situáciu vidím. Chce vyzerať, že má autoritu, ale nemá. Nasadá do auta, kamionista mu vracia pero a odchádzame.
Onedlho zastavujeme pri mýtnici. Tu si vysadám a spolu s ďalšími policajtmi mi dohadujú odvoz. Na západ ma zobere starý, veľký kamiónom a celá posádka dostávame fľaše s vodou. Zatiaľ prišiel na mýtnicu aj kamión, čo takmer spôsobil haváriu, a tak sa tam už rozbehli všetci policajti. Ako to poriešili neviem, náš kamión sa už pohýna a ďalších niekoľko hodín do neskorej noci strávim s dvomi kamionistami, ktorí samozrejme nevedia anglicky.
A čo za mesto som to vlastne objavil? Počas cesty mám dosť času na rozmýšľanie. V meste bolo veľmi veľa detí s visačkami na krku v športových súpravách a všade naokolo plno športovísk. Myslím, že som bol v liahni ich športových talentov na olympiády. Kedysi som na internete aj čítal článok, že Číňania priam odkupujú od rodičov mladé talenty aby ich mohli naplno rozvýjať podobne, ako to bolo v sovietskom zväze s hokejistami pod vedením Tichonova. Tieto deti neskôr triumfujú na olympiádach. Som si takmer istý, že teraz už viem aspoň o jednom z takýchto miest. A ako sa to mesto volá? To som sa snažil vypátrať, ale bez úspechu. Nedá sa nájsť ani na google mapách, je totiž zakryté textúrou. Vyzerá to, ako keby v tých miestach naozaj nebolo nič iné, ako len púšť.
Pokiaľ si máte chuť vypočuť viac mojich cestovateľských zážitkov zo západnej Číny, navštívte moje prednášky vrámci cestovateľského festivalu Cestou Necestou.
A ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tom, aké to je dlhodobo cestovať a čo to všetko obnáša, môžete si kúpiť moju novú knižku Okolo sveta s palcom hre.
