V piatok sa po štvrťroku začína jarná časť futbalovej ligy. Tri mesiace sa mužstvá, ako každý rok, poctivo pripravovali, behali, nacvičovali, trénovali, regenerovali a presvedčovali svojich fanúšikov, že tentokrát to bude konečne iné, lepšie, krajšie, rýchlejšie a úspešnejšie ako rok, dva či tri predtým. Všetci sú odhodlaní, motivovaní, natrénovaní a v kluboch opäť dúfajú, že návštevnosť na štadiónoch prelomí magickú tisícovku, že sa na tribúny opäť vrátia rodiny s deťmi, že vulgarizmy, násilie a nekultúrne prostredie budú definitívne už iba na archívnych filmových záberoch a fotografiách.
Odhodlanie, presvedčivé argumenty a optimizmus cítiť u klubových funkcionárov, trénerov a hráčov v každom geste, v každom slove. Ako vždy, keď sa končia prípravy a začína sa na návrat do slovenskej reality. Ale na mieste je otázka prečo by funkcionárom, trénerom a hráčom mali fanúšikovia veriť? Prečo by mal byť niekto opäť naivne optimistický, keď je to rok čo rok stále to isté? Sľuby aj realita. Nemení sa vôbec nič.
V kluboch sa točia tí istí neúspešní tréneri, hráči aj funkcionári. Úroveň ligy je ďaleko za európskym priemerom, futbalisti sú nepredajní a keď tak iba za drobné, v európskych pohároch sú naše tímy na smiech a na nevľúdnych štadiónoch sa cítite všetko, iba nie komfortne, bezpečne a futbalovo. Je to stále tá istá pesnička. Hráči o dušu tri mesiace trénujú, behajú skáču, posilňujú, ale na lige Vás privíta slimačie tempo, technická neohrabanosť, kde dynamika a rýchlosť sú pre hráčov exkluzívne cudzojazyčné slová. K tomu stále tabulizované témy ako sú dlhy voči hráčom, nedodržiavanie zmlúv, udeľovanie rôznych výnimiek, množstvo kompromisov, alibizmu... Odpoveď prečo nechodia diváci na futbalovú ligu máte na svete.
Futbal je najpopulárnejší šport planéty, v mnohých krajinách viac ako náboženstvo, hráči sú pre fanúšikov viac ako rodina, politici. Ísť na ligu je sviatkom, na ktorý sa „skalní“ pripravujú a tešia viac ako na vlastnú svadbu. No zaplnené a vypredané arény sú na Slovensku iba utópiou a sci-fi. Veď priemerná návšteva na zápase najvyššej slovenskej futbalovej súťaže sa blíži k hranici 2000 ľudí.
Kým v prvých jedenástich sezónach a aj v ročníku 2007/2008 samostatnej futbalovej ligy na Slovensku bola priemerná návštevnosť nad 3000 divákov, v troch sezónach sa vyšplhal priemer nad 4000 ľudí, v predchádzajúcich štyroch sezónach, vrátane aktuálnej, sa návštevnosť dostala len niečo cez 2000 ľudí. Najvyššiu priemernú návštevnosť majú po jeseni v Dunajskej Strede (3317), nasledujú Trenčín (2876), Trnava (2510), Podbrezová (2155), Senica (2030), Žilina (1991), Ružomberok (1708), Košice (1693), Myjava (1610), Slovan Bratislava (1308), Banská Bystrica (1295) a Zlaté Moravce (1186). Na desiatich stretnutiach Fortuna ligy bolo menej ako tisíc fanúšikov... Pritom stále hovoríme o futbale...
"Dôvodov slabej návštevnosti je veľa - kvalita štadiónov, mediálna prezentácia, marketing, spolupráca klubov s fanúšikmi, ale aj porovnávanie so zahraničím. Ľudia pozerajú v televízii najlepšie európske súťaže, ktoré sú oveľa dostupnejšie ako pred desiatimi rokmi. Porovnávajú a čakajú, že to isté uvidia aj doma. Možno sa mýlim a bude stačiť vybudovať nové štadióny. Skôr si ale myslím, že musíme vybudovať novú identitu slovenského futbalu. Ale to bude krvopotná robota,“ zhodnotil žalostnú situáciu tréner lídra Fortuna ligy zo Žiliny Adrián Guľa.
Trafil klinec po hlavičke. Zmeniť a vymeniť treba funkcionárov, ktorí sú roky na tých istých miestach, ale bez efektu, trénerov, ktorí nikam neposunuli seba, klub ani hráčov a nepreplácať a nerozmaznávať futbalistov iba preto, že vedia pobehnúť, zažonglovať a vystreliť oboma nohami a pre ktorých oslovenie ligista bude poctou a nie iba riadkom na výplatnej páske.
