V chodbičke som čakal na Matúša a pozeral si farebné fotografie, Ivety Radičovej, Fedora Gála… a keď som zašiel za roh našiel som milé prekvapenie. Za rohom sa čiernobielo, ponad vyblednuté SME na mňa neodolateľne usmievali Satinský, Radič a Filip, všetci naraz a každý neopakovateľne zvlášť. Už som čakal len zázrak, zázrak že zrazu otvorí dvere Janko Langoš a príde si na chodbu pofajčiť a pokecať. Janko neprišiel, prišiel Matúš.
Matúš sa usmieval a stále nechápal, že Bella ešte neskončil s blokáciou môjho blogu. Matúš rovnako ako ja, považuje od prvej chvíle blokáciu môjho blogu, za absurdnú a hlúpu. Dozvedel som sa, že Bella je v Barcelone. Po návrate z Barcelony, bude požiadaný Matúšom o deblokáciu…
Ešte sme prehodili s Matúšom, pár slov o tom, ako je dnes slovo komunista zľahčované, alebo skoro vytesnené z priestoru komunikácie o politike, nielen na Slovensku, ako sa Ruský medveď prebúdza zo zimného spánku, ako si hrozbu ohrozenia slobody a demokracie prichádzajúcej zo stále viac červenej Moskvy, ale aj z stále červeného Pekingu skoro nik v EU neuvedomuje, alebo si pre tradičnú zbabelosť nechce uvedomiť. Pár slov o tom, že Slovensko je prvé na rade, ak pôjde o kosť pre Ruského medveďa…
Nuž tak. Myslel som si, že deblokáciu dostanem ako darček k 17 novembru. Budem musieť počkať až do pondelka. Nevadí. Svoj darček som už dostal. Darček v podobe tichej spomienky na Satinského, Radiča, Filipa a Langoša, na tých, čo dokonale vedeli odhaľovať komunistické svinstvá, podrazy a maskáče …
