Nuž máme tabuľu a na nej komunistu Mináča. Máme parlament a pred ním stojí socha komunistu Jána Kulicha ktorá mala vítať lode prichádzajúce z Maďarska, do Bratislavy. Aj Mináč aj Kulich boli národní umelci. Mináč osprostil Slovensko úvahami o plebejskom národe a Janko Kulich zaplavil námestia partizánmi, valaškami a len toho Jánošíka obra vo Vrátnej nad cestou nestihol.
Slovensko nepotrebuje múzeum boľševizmu, lebo samotný Ficoland je stelesnením boľševickej reality. Ak mladší nevedia ako sa žilo, za boľševika, tak im to denne súdruhovia Fico, Tomanová, Číž, etc. predvádzajú svojimi slovami aj konaním.
Súdruhovia chcú aby sme svet vnímali v širších kontextoch. Fajn. Škoda len, že práve súdruhom komunistom kontext nič nehovorí.
Súdruhovia chcú aby sme vnímali vývoj v rozpornosti a škoda len, že si nevšimli, že práve ich myslenie a konanie dnes nás vracia späť do čias boľševika.
Súdruhovia vždy, keď nevedeli nič normálne povedať, tak vraveli o zložitosti. Súdruhovia mali vždy zložitý život. Ráno sedieť na UV KSS a večer sa hrať na človeka z ľudu.
Ale posledné slová Číža ma dorazili. Podľa Číža sa človek s krištáľovým životopisom nedá nájsť.
Musím súhlasiť. Ak bude naďalej hľadať Číž iba ľudí v okruhu UV KSS alebo UV KSČ tak nájde spravidla len a len svine.
