Aby bolo jasné.
Fica, Slotu a Mečiara ešte včera najviac trápilo, ako vedia deti v školách po Slovensky.
Starosť nemali a nemajú ani tak o deti Slovákov a Sloveniek, ale hlavne o deti našich Maďarských spoluobčanov. Ešte včera bol problém číslo jeden na Slovensku, či vedia maďarské deti, ako sa volá hlavné mesto, prípadne či majú alebo nemajú v spoločnosti slovenských detí konverzovať po maďarsky. Ešte včera bola ústrednou témou Budapešť.
Lenže finančná kríza graduje a už dnes je jasné, že jej následky sa dotknú viac či menej aj Slovenska.
Dotknú sa na prvom mieste tých, ktorým Dzurinda „uťahoval opasok“, tých ktorí boli (a stále sú) nespokojní so svojim sociálnym statusom, cítili sa zbedačení reformami a „extrémne pravicovou vládou“.
Kríza a jej následky sa na Slovensku v najviac dotknú voličov Fica.
Slovensko má v poslednom čase šťastie v nešťastí. Obrovským šťastím aj nešťastím Slovenska je, že dnes nie je Fico v opozícii, ale v kresle premiéra. Vie si niekto vôbec predstaviť, ako by valcoval Róbert Fico svojich politických oponentov v dnešných časoch prepuknutia finančnej krízy? Ako by strašil Slovensko hladovými dolinami, hladomorom v regiónoch, miliónmi nezamestnaných, zrútením ekonomiky, ožobračením ožobračených a ako by zároveň našiel okamžite vinníka v „zločineckej vláde“ kohokoľvek, kto by sedel v kresle premiéra na Slovensku? Ako by prirovnával Slovensko k Írsku. Ako by strašil Eurom a zdražovaním všetkého. Ako by spochybňoval štatistiky, ktoré mu nehrajú do karát a naopak, ako by mával článkami zo SME pred kamerami, ktoré by mu dávali za pravdu? Vie si niekto predstaviť, ako by rástla z hodiny na hodinu popularita Fica, ako by pripravoval štrajky, demonštrácie a zvrhnutie „zločineckej vlády“ v predčasných voľbách?
V zlých časoch sa cítia demagógovia, populisti a nacionalisti, ako ryba vo vode.
V zlých časoch, omnoho ľahšie nájdu vinníka. Vinníka zlých časov.
Zlý čas už neklope na dvere, je tu, len nik nevie, na ako dlho.
Končí filozofia míňania na úkor šetrenia?
Končí víťazstvo neskromnosti nad skromnosťou?
Končí éra podvodných víťazstiev falošných hráčov nad serióznymi?
Končí éra víťazstiev nepoctivosti nad poctivosťou?
Končí víťazstvo amorálnosti nad morálkou?
Končia hlúpe zásahy štátu do trhu, zásahy ktoré krízu vygenerovali, v snahe dať chudobným možnosť bývať na úrovni bohatých?
A na Slovensku?
Stačí ak si na začiatok spomenieme, ako bolo dobré, že sme si utiahli opasky.
Stačí ak si spomenieme na ozdravenie bánk.
Stačí ak si spomenieme, že finančná kríza na konci éry Mečiara, bola obdobná, ako je dnes vo svete a mala obdobné príčiny. Že ekonomická a morálna kríza Slovenska pred 17. novembrom 1989 bola katastrofálna a v časoch Mečiarizmu bola len jeho metastázou.
A čo si tak ešte spomenúť, kto sa správal na Slovensku od 17. novembra 1989 zodpovedne a kto naopak permanentne a nezodpovedne spochybňoval napríklad reformy, bez ktorých by sme dnes boli nie na okraji, ale v centre krízy.
Kto sa správal a správa, ako sobášny podvodník a kto je mužom (ženou), do dobrých aj zlých časov.
Kto má jazyk plný prázdnych sľubov a kto hľadá riešenia problémov.
Kto má odvahu povedať pravdu a kto len permanentne klame, snáď už tisíc krát.
