Nedávno časť KDH vypískala Fera Mikloška, cez víkend KDH skoro nezvolilo Čarnogurského do predsedníctva. Ako sa niečo obdobné môže stať v úzkostlivo stráženej pevnosti menom KDH je záhada, ktorú môžu zodpovedať len ľudia z KDH. Rozlúštenie tajomstva pevnosti KDH, je pre Slovensko dôležité. Ukazuje sa totiž, že erózia v podobe úpadku mravov, politického myslenia, môže prebiehať aj v pevnosti ala KDH a nielen v liberálnom priestore. Ukazuje sa, že zatuchnutosť je spravidla nebezpečnejšia, ako čerstvý vietor. Zdá sa, že KDH chce dnes zo seba razantne striasť znamenie „protinárodnej“ a „protisociálnej“ strany. Nebude to jednoduché. V očiach voličov Mečiara, Slotu a Fica ako „protinárodné“ a „protisociálne“ je KDH zadefinované dávno. Súťažiť dnes s lenonom Ficom, Slotom v pronárodnosti a prosociálnosti, je márnosť nad márnosť, iba ak by KDH naskočilo na vlak superpopulizmu, čo by bol definitývny koniec KDH a zároveň poslednej ilúzie o KDH.
Návrat diabla Čarnogurského.
Pamätníci si pamätajú, keď LenOn Mečiar nazval Čarnogurského diablom. Pamätníci si pamätajú, keď LenOn Mečiar sa vymedzil ako otec národa a Čarnogurskému prisúdil rolu nepriateľa národa. Bolo to v čase, keď LenOn Mečiar určoval, kto je proslovenský a kto protislovenský. V očiach voličov Mečiara zložených z katolíkov, vlastencov, národniarov, práve Mečiar bojom s Čarnogurským rástol a obsadil volebný priestor, ktorý by inak nikdy nepatril komunistom. Mečiar šikovne nasadil KDH psiu hlavu protislovenskosti, psiu hlavu odporcov štátnosti, psiu hlavu diabla. Čarnogurský sa stiahol a napriek tomu psia hlava protislovenskosti KDH zostala. Čarnogurský sa stiahol a napriek tomu pre všetkých komunistov zostal diablom. Diabol sa teda vracia.