Nechápem nápad, postaviť pre kráľovnú nový pamätník „rokov neslobody“, ako ho nazval prezident Gašparovič. Možno bol nový pamätník iba kovovou barličkou pre prezidenta na vysvetlenie nevysvetliteľného. Barličkou na otázku kráľovnej, prečo bolo treba drôty, keď tam bola a je rieka. Prezident mal problém s odpoveďou.
Mám pochopenie pre bezradnosť prezidenta. Ak má komunista vravieť o 4O rokoch vlády komunistov, ak má vravieť o nedávnej minulosti, je vždy v problémoch. Ak je zároveň prezidentom má ešte väčší problém.
Gašparovič bol pravou rukou Vladimíra Mečiara a tak sa mu určite vravelo ťažko aj o období samostatnosti Slovenska. Alebo nie? Veď dnes je na Slovensku všetko inak.
Veď dnes máme inú zmenu ako hrom. Veď dnes stačí počas návštevy kráľovnej schovať Vladimíra Mečiara a Janka Slotu na neznáme miesto, zahrať na fujare a je po problémoch. Veď čo ak by pred kráľovnou zopakoval Vladimír Mečiar príbeh o Gašparovičovi, ktorý nedávno povedal v STV v O päť minút dvanásť? Veď čo ak by si opitý Janko Slota poplietol kráľovnú s ministerkou zahraničných vecí Maďarska?
A tak sa Slovensko počas návštevy pozametalo, upratalo a vyfarbilo. Dokonca aj premiér si dal šedú fešácku kravatu namiesto tej veľkej červenej. Všetci sa na kráľovnú usmievali. Všetci boli okúzlení kúzelnou kráľovnou. Všetci pookriali, len mne bolo smutno.
Spomenul som si na deň, keď v roku 1968, ešte pred vpádom Rusov, boli študenti z Anglicka na hrade Devín. Vtedy Angličania na vlastné oči videli, ako slovenskí pohraničníci strieľali na dvoch ľudí, ktorí sa snažili preplávať Moravu. Angličania boli v naprostom šoku a báli sa streľby, báli sa zostať na Slovensku. Aj ja som sa bál. Napriek tomu som na Slovensku zostal. Na hraniciach sa strieľalo ďalej. Niekomu sa útek z koncentráku menom socialistický tábor podaril, ďalších zastrelili na úteku a iných chytili a dali do väzenia. Roky komunistickej neslobody. Až prišiel deň, keď sa „zrazu“ bicyklovalo po Berlínskom múre. Oslavoval som v ten deň narodeniny a tak som večer skočil z Devínskej do Devína pre Petra S. Cestou späť nás zastavili pohraničníci, aby opakovane skontrolovali naše doklady. Chlapci, načo nás kontrolujete, radšej zháňajte kliešte, onedlho budete dávať dolu drôty, povedal som im. Nechápali a mysleli si, že som sa asi zbláznil, veď železná opona tu mala byť na večné časy...
A potom prišiel čas radosti. Čas strhávania plotov, odhaľovania železnej opony, čas pádu komunistov, čas zmeny. Do dnes mám v Devínskej kus hrdzavého drôtu, drôtu zo socialistického plotu. Nie som sám. Je nás ešte mnoho čo si pamätajú. Je nás viac, ako tých čo trpia selektívnou stratou pamäti. Je nás viac, čo by sme kráľovnej vedeli vysvetliť o čom bola železná opona a o čom je dnes Slovensko.
A aké odhalenie namiesto potemkinovského pamätníka som chcel dať Alžbete II.? Malý autentický kus drôtu z plotu na hraniciach a ako prémiu veľké červené bábkové divadlo menom Ficoland, divadlo plné figúrok komunistov, nacionalistov a populistov vo všakovakých kostýmoch. Dnes už to nie je aktuálne. Viem, že múdra kráľovná vedela všetko o železnej opone už v čase jej spustenia a včera sa jej skoro kompletné bábkové divadlo na živo predviedlo v Bratislavskej Redute. Len tri hlavné figúrky Ficolandu chýbali. Figúrky, Robertka, Vladka a Janíčka.
Ale nič nie je stratené. Alžbeta II má doma internet a dozrel čas, aby komiks o slovenskom bábkovom divadle začal aj na sme on line, lebo ma už fakt nebaví písať o Ficolande a ficovinách. Hra je stále viac vyprázdnenejšia a nudnejšia a slová už nestačia...
