Aby bolo jasné aj pre mladších. Oni znamenalo komunisti.
Len aby sa nezabudlo, lebo dnes sa zabúda, čo bolo pred tromi dňami a nie ešte v čom sme žili pred 17. novembrom.
Žili sme v bipolárnom svete socíku. Súdruhovia straníci boli občania prvej kategórie a my nestraníci občania druhej.
Úlohy boli rozdané.
Len oni rozhodovali o všetkom, oni všetko riadili, oni zmenili význam slov, oni postavili svet na hlavu a my sme spolu s nimi v tom prevrátenom svete museli žiť.
V svete bez slobody.
Ten svet bez slobody bol ich svet a nie náš. Našim svetom boli súkromné ostrovčeky slobody, na ktoré sme nepúšťali pre zmenu ich.
Oni mali svoj svet a my svoj. Vedeli sme kto je kto. My sme nechápali ich svet a oni náš.
My sme opovrhovali ich svetom a oni našim.
Oni boli presvedčení o ich pravde a my sme vedeli, že od rána do večera klamú.
Neverili sme im ani slovo. Neverili sme im keď vraveli, že v strane sú len kvôli deťom, vedeli sme že sú tam pre svoju kariéru a výhody.
Neverili sme ich sľubom, lebo boli len lacnou propagandou.
Vedeli sme o nich veľa a zároveň pramálo. Oni vedeli o nás skoro všetko.
Dobre sme vedeli, čoho všetkého sú schopní, veď komunistický teror v 50 rokoch bol šialený a nik z nás nevedel, kedy ho opäť roztočia.
Oni o moci vedeli všetko a my nič.
Oni boli mocou a my? Oni boli mocou opojení a my sme po nej netúžili.
Mali sme samozrejme tajné túžby, aby to raz všetko skončilo.
Aby prišla zmena.
Aby sme už nemuseli žiť vo svete postavenom na hlavu.
Aby sa nám už nestarali do nášho života.
Aby nás denne nezneužívali, nevyužívali a neponižovali.
Oni komunisti mali všetko zorganizované, riadené, plánované, počnúc generálnym tajomníkom, cez ústredný výbor strany až po posledné závodné a uličné výbory strany.
Oni mali svoju mocnú Štb, políciu, milície, médiá, armádu, armádu udavačov, armádu cenzorov, armádu propagandistov, armádu lenivých a rozmaznaných starých szmákov, armádu kádrovníkov, obrovskú sieť korupcie, sieť komunistického bratstva na všetkých úrovniach.
My sme na šťastie nič také nemali a ani nechceli mať a práve preto sme boli slobodnejší a často šťastnejší ako oni.
Na konci sa nás oni báli viac ako my ich a november 1989 klopal na dvere.
A tak logicky sa jedným z hlavných hesiel novembra sa stalo, nie sme ako oni.
Nie sme ako komunisti a nikdy nebudeme, platí do dnes aj po 19 rokoch od novembra.
To že nám dnes komunisti vládnu v dresoch sociálnej demokracie, v národných krojoch nás všetkých nemôže popliesť aj keď to domotalo obrovské množstvo Slovákov.
Oni nám dnes otvorene nadávajú do idiotov, zradcov, nepriateľov národa, nepriateľov ľudu etc..
Je sloboda a tak môžu. Zvolili sme si ich v slobodných voľbách, dobrovoľne sme im dali moc a tak ich tu máme aj so zmenou, po ktorej tak volali naši intelektuáli na Slovensku pred ostatnými voľbami.
Oni sa nezmenia aj keď sa tisíc krát premaľujú a premenujú.
A čo my?
Budeme do nekonečna hľadať a pátrať po našich chybách, zlyhaniach včera aj dnes?
Budeme si nekonečne vyčítať, čo sme mali urobiť inak, lepšie, morálnejšie, zodpovednejšie od 17 novembra? Budeme sa navzájom osočovať a podrážať? Budeme ich úspech interpretovať hlavne ako naše zlyhanie, našu neschopnosť?
Ešte ako nám majú nadávať, ešte ako nás majú osočovať, ponižovať, aby sme sa konečne prebrali zo sna? Ešte ako sa nám majú smiať do tváre, keď oni veľmajstri demagógie, klamstiev a populizmu nás pristihnú pri najmenšej chybičke a my im nedokážeme pripomenúť ich tisícky klamstiev a zločinov?
Dnes sú oni opäť opojení víťazstvom a mocou a tak ľahko sa moci nevzdajú.
Poznáme ich.
Nezmenili sa a nezmenia sa. A my? Sme či nie sme?
