Nuž tak. Topoľčany sú medzi Nitrou a Bojnicami. Za dávnych čias socializmu sme tam v lete stopovali. Aut bolo menej ako stopárov. Cesta vedie, jednou nekončiacou dedinou, kde sa menia len názvy dedín. V Topoľčanoch sme stopovali na obe strany. Buď sme sa posunuli k Bojniciam alebo sme sa vrátili do Nitry. Vypovedal som o tom raz aj na polícii. Podľa socialistických policajtov, som mal v tom čase vykradnúť spolu s Andym H. zelovoc neďaleko Bojnického zámku. Prišiel som na políciu v Bratislave na Lermontovovej. Zobrali mi odtlačky prstov a začal výsluch.
Kde si bol cez prázdniny? Spýtal sa malý počerný policajt a druhý to jedným prstom zapísal na písacom stroji.
Na Zlatých pieskoch. Odpovedal som.
Kde dálej?
V Nitre.
Kde ešte dálej?
V Topoľčanoch.
Ešte dálej! Kričal
V Prievidzi.
A potom si Bojnicách vykradol zelovoc! Ručal policajt ako jeleň.
Samozrejme to celé bola úplná somarina. Nesedelo vonkoncom nič a ani čas. V Bojniciach som bol v auguste a stánok zo zeleninou mal byť vykradnutý v septembri...
V kontexte silne medializovanej návštevy šéfkuchára Roberta Fica Topoľčian som si spomenul aj na inú milú príhodu. Tá už bola hlboko po 17 novembri 1989. Na Timravinej oproti vile Vasiľa Biľaka sídlila firma dovážajúca skvelé francúzske vína. Chcel som zistiť ako jeho sused či niečo nepotrebuje v oblasti marketingu a grafického designu. Vzorný kapitalista a podnikateľ nás milo privítal a pohostil. Spýtal som sa ho z kadiaľ je. Z Francúzska odpovedal šarmantne a dobre po slovensky. To som tušil, vravím ale myslím mesto. Som Parížan, povedal o sebe hrdo, ako každý Parížan. Ja po troch dňoch v Paríži som sa cítil Parížanom tiež, vravel som s úsmevom. Usmial sa ešte viac. Chápem, povedal a prekvapujúco dodal, po troch dňoch v Bratislave som sa aj ja cítil Bratislavčanom! Jeho veta pobúrila moju kolegyňu vysokoškoláčku zo stredného Slovenska. Ja som v Bratislave už 18 rokov a nie som a ani NIKDY nebudem Bratislavčankou, vykríkla prestrašene, s dôrazom na nikdy. Parížan nechápal. Dal si to pre istotu preložiť, či dobre rozumel. V Bratislave nie je taký strom, pokračovala kolegyňa. To sme už počúvali a nechápali obaja...
Nuž tak. Ale späť k dnešku a veľkolepej návšteve Fica v rodných Topoľčanoch. Náš ľudom milovaný premiér rád čuchá všetko zhnité v štáte zvanom Slovensko. Od socialistických papalášskych manier až po zdegenerovanú formu národovectva a lokálpatriotizmu. V tom smrade, mu fekálie pripadajú ako francúzsky parfém. A úplne najhoršie je, že okrem smradu kriesi k životu predstavu, že len on všetko vyrieši, uvarí, že len on ako generálny, geniálny tajomník komunistickej strany, šéfkuchár zabezpečí čokoľvek, včera pre Topoľčany, zajtra pre ...........(doplniť čokoľvek). V Topoľčanoch Fico posunul Slovensko hlboko do časov socializmu, posunul ho hlboko pred november 1989. Nie preto, že pomohol rodnému mestu ale pre to, že denne vzbudzuje, pestuje ilúzie, že varí z ilúzií. Zo starých a smradľavých ilúzií z čias socializmu, ktoré sa zdali už mŕtve, alebo na vymretie.
/
