Škoda, že redaktori nenavštívili aj „štandardnú“ základnú školu. Možno na návštevu štandardnej základnej školy nemali žalúdok. Možno redaktori iba podliehajú presvedčeniu, že je stále lepšie dnešné choré školstvo, ako iné školstvo. Ne štandardnému školstvu nerozumie Hanus a Čobejová úplne zákonite, nechápu totiž filozofiu alternatívneho školstva.
Ale dosť bolo slov o tých málo lastovičkách na Slovensku, ktoré v týždni dostali na frak.
Jediný zmysluplný článok o základných problémoch školstva na Slovensku napísal totiž Krivošík. Krivošík trafil klinček po hlavičke. Krivošík nekľučkuje, nehľadá problém v symptómoch, ale hľadá príčinu choroby súčasného slovenského a nielen slovenského školstva. Pripomenutie rámca školskej reformy Pruského štátu, Krivošíkom bolo naozaj vtipné.
Trestajúce Pruské školstvo máme na Slovensku do dnes, či si to uvedomujeme alebo nie.
Základná filozofia nášho školstva, je do dnes úplne chorá – stále „Pruská“. /
Iste nájdu sa aj svetlé výnimky, ktoré idú proti železnej logike represívneho školstva, ale ruku na srdce, čo v našom školstve v drvivej miere prevláda?/
Krivošík vidí, ako jedinú možnosť skutočnej zmeny k lepšiemu školstvu, v radikálnom odštátnení školstva na všetkých stupňoch. Súhlasím s Krivošíkom. Návrat k osobnej zodpovednosti za svoje vzdelanie, za vzdelanie vlastných detí je možné, len a len v radikálne odštátnenom školstve, v súkromnom školstve, ktoré sa bude riadiť na prvom mieste uspokojením záujmu o kvalitné vzdelanie, teda trhom so vzdelaním.
Otázka znie. Je na Slovensku dnes záujem o kvalitné vzdelanie?
Pochybujem, že by väčšina detí a ich rodičov odpovedala, že o kvalitné vzdelanie záujem nemajú. Záujem teda je, aj keď určite má rôznu intenzitu a určite sa nájdu aj rodičia, či deti bez záujmu o vzdelanie. Existencia nezodpovednej časti spoluobčanov, bude jeden z argumentov pre udržanie a zachovanie štátneho školstva. Ďalšie omnoho rozšírenejšie, budú známe argumenty, ktorými sa nedávno bránilo čiastočnému spoplatneniu VŠ školstva. „Školstvo bude len a len pre bohatých“, „súkromné školstvo si chudobní Slováci /ako najchudobnejší v rámci EÚ/ nebudú môcť dovoliť“. Chudoba bola a je hlavný argument, nielen ortodoxnej ľavice. Samozrejme je to celé hlboké nedorozumenie, ako by povedal Václav Klaus.
Aby bolo vzdelanie naším chlebom každodenným, musíme si uvedomiť jeho cenu. Jeho nesmiernu cenu. Úplne konkrétnu cenu. Úplne vyčísliteľnú cenu, určovanú v trhových podmienkach na trhu so vzdelaním.
Bez ne existencie trhu so vzdelaním, cenu vzdelania nepoznáme.
Vieme koľko sú rodičia ochotní zaplatiť napríklad, za mobilný telefón a telefónne účty dieťaťa a netušíme, koľko by boli ochotní zaplatiť za vzdelanie, ak by mali možnosť voľby. Vieme koľko sú rodičia ochotní zaplatiť za „prijatie“ na školu. Vieme, čo všetko rodičia podniknú a strpia, aby ich dieťa vyhovelo škole.
Možnosť voľby dnes neexistuje, a naše školstvo je postavené na hlavu.
Dominuje totiž ilúzia o „bezplatnom“ školstve.
Samozrejme čarovné slovo „bez platnosť“ je maximálny podfu/c/k.
Nič také, ako bezplatné školstvo nikdy neexistovalo.
Existuje len štátom, alebo obcami zle riadené a zle financované školstvo, na ktoré sa všetci skladáme z našich daní.
Kedy naposledy niekto žiadal vrátiť školné, ak školné nejestvuje? Nik. Reklamácia nejestvuje, aj keď nespokojnosť so školstvom je na strane detí aj rodičov prenáramná a každodenná. Nespokojnosť každodenná je na strane súčasných i budúcich zamestnávateľov a samozrejme aj samotných absolventov. Nik nie je spokojný so školstvom a karavána nášho školstva ide ďalej smerom do priepasti. Nič sa nedeje. Strach z trhu so vzdelaním je tak silný, že zatemňuje mozog aj inak osvieteným. Fakt, že vzdelanie má svoju konkrétnu a nie len tzv. ne vypočítateľnú hodnotu je na Slovensku dlhodobo a naprostou väčšinou spoločnosti odmietaný.
Okrem toho je tu aj racionálny aj iracionálny strach z radikálnej reformy tých, čo odmietajú zásadnú reformu školstva zo strachu o kvalitu školstva v trhovom prostredí.
Je to až úsmevné.
Môže mať Slovensko ešte horšie školstvo ako má dnes?
Vymenia sa zo dňa na deň úplne všetci čo dnes v školstve pôsobia, po radikálnej privatizácii?
Samozrejme že nič radikálne nehrozí, hrozí jediné: Na Slovensku postupne budú po privatizácii aj dobré a možno aj skvelé školy, a samozrejme aj zlé.
Ale taký je život.
Dnes je škola o všetkom možnom, len nie o živote, vzdelaní a radosti z poznania.
Dnes je škola stále ešte viac pruská ako súčasná.
Dnes je škola stále viac obrátená do minulosti, ako do budúcnosti.
Viac k mojim predstavám o reforme regionálneho / a nielen regionálneho školstva / v článku o regionálnom školstve...
http://blog.sme.sk/blog/2072/45981/
