Zoradené v päťstupoch kráčali na železničnú stanicu Lamač. 703 židovských žien a dievčat opustilo Koncentračné stredisko Patrónka (Bratislava) okolo 16,00 hod. Takmer o 3 hodiny neskôr bol vypravený prvý transport z Bratislavy. Písal sa 27. marec 1942. Išlo o ženský transport. Podobne ako dva dni pred tým z Popradu, aj tento z Bratislavy smeroval do Osvienčimu.
1.apríla 1942 ďalší transport, 965 dievčat a opäť z Patrónky, Boli medzi nimi Židovky z Bratislavy, Modry, Myjavy, Malaciek, Piešťan, Bánoviec, Zlatých Moraviec, Hlohovca, Piešťan, Topoľčian, Nitry, Zvolena...
Podľa výskumu Martiny Fiamovej z Historického ústavu SAV bolo z Koncentračného strediska Patrónka v transportoch deportovaných 7 800 Židov.
Aj vás zaujíma, v ktorej časti Patrónky mohlo byť toto smutné miesto?
Dnes s istotou neviem povedať (iba to tuším), či niektoré z budov, ktoré sa spomínajú v hláseniach adresovaných 14. oddeleniu ministerstva vnútra v Slovenskom štáte (usmerňovalo protižidovské opatrenia) stoja alebo nie. Predpokladám však, že stredisko alebo jeho časť sa nachádzala v susedstve obchodného domu Kaufland, v areáli DSS (v minulosti Ústav pre mrzáčkov, ktorý sa spomína v dokumentoch a hláseniach ministerstva vnútra), a prácach našich historikov ako Kamenec, Nižňanský, či Fiamová) Pri pátraní po stredisku ale naozaj iba laickom som zistil dve veci. Na rozdiel od dobových fotografií medzi rokmi 1939-1945 z táborov ako Sereď, Vyhne, Nováky, Žilina, ktoré nájdete v literatúre ale aj na webe, fotografie z tých čias, ktoré sa týkajú Patrónky, akoby zatiaľ „neexistovali“. Myslím bežne (zatiaľ som ich nenašiel ani v literatúre týkajúcej sa holokaustu počas Slovenského štátu). Možno je jedným z dôvodov, pre ktorý sa Koncentračné stredisko na Patrónke vyskytuje v obrazovej podobe „takmer vôbec“, je jeho krátka existencia. Ktovie. Verím ale, že sú stále ukryté v archívoch.
A druhé ale zaujímavejšie zistenie je, že budova továrne na patróny, postavená ešte v časoch monarchie (okolo 1890), stojí takmer nepoškodená. Aby ste mali predstavu, ako vyzeral interiér továrne počas výroby, v strede s pyramídami nábojov a streliva, pozrite si ilustračné tapety v neďalekom Patrónskom pivovare.
Ale späť k stredisku....
Úlohou koncentračných stredísk ako Patrónka, Poprad, Žilina popri pracovných táboroch ako Nováky, Vyhne alebo Koncentračného a pracovného tábora Sereď, bolo zhromažďovanie a zaraďovanie Židov do transportov smerujúcich do koncentračných táborov. Väčšina z nich bola presvedčená, že ide za prácou a väčšina z nich bola po príchode zavraždená v plynových komorách.
Podľa nariadenia transporty z Bratislavy odchádzali vždy v piatok zo stanice Lamač o 18,55 hod. Dievčatá a neskôr celé rodiny, ktoré sa mali dostaviť do KS Patrónka z ostatných častí Slovenska sa mali dopraviť vlakom do stanice Červený Most a odtiaľ ich mali gardisti dopraviť priamo na Patrónku. Nevzbudzovalo to takú pozornosť ako keby išli na hlavnú stanicu. A myslím, že rovnaký motív platil aj pri deportáciách.
Stredisko (KS) Patrónka fungovalo oficiálne od marca do augusta 1942, neoficiálne ešte niekoľko mesiacov dlhšie. Jeho kapacita bola 1 000 osôb, teda presne toľko, koľko bolo potrebných na jeden transport. Transporty z Patrónky sa dopĺňali v Žiline. Založením KS bol poverený Imrich Vašina, starý kamarát ministra Alexandra Macha. Násilnícky gardista, o ktorom aj nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky na Slovensku Dieter Wisliceny, tvrdil, že bolo jedno v akom čase prišiel na kontrolu, veliteľ Vašina bol takmer vždy opitý.
Zoznamy osôb, ktoré sa mali dostaviť do koncentračného strediska vypracovalo ministerstvo vnútra. To ho posielalo na okresy, kde ich už priamo vybraným osobám doručovali gardisti, neraz aj medzi 22,00 a 23,00 hod. Židia mali jednu hodinu, aby si zbalili veci a dostavili sa do strediska. Tam mali byť spravidla tri dni. Zo sebou si mohli priniesť stravu na tri dni (počas tých troch dní im bolo zakázané dať stravu v stredisku) a max. 50 kg batožiny s presne stanovením obsahom ako počet kusov odevu, bielizne a čistiacich potrieb. Všetko ostatné ako peniaze, šperky, prstene im gardisti po príchode do tábora jednoducho zhabali. Stávalo sa, že gardisti neokrádali Židov len o cennosti ale aj o bielizeň a odevy, ktoré mali povolené si so sebou priniesť. Zaistení Židia sa mali v tábore hlásiť tri dni pred odchodom transportu. Na stanicu v Lamači odchádzali pešo v päťstupoch za sprievodu gardistov. Tam nastupovali do dobytčákov v počte 40 osôb na vagón. Vo vagóne boli dve vedrá, jedno na vodu a druhé na vykonanie potreby.
V koncentračnom stredisku pracovalo medzi 20-40 gardistov. Ich denná odmena bola 50 až 70 KS. Osobné prehliadky židovských žien po príchode vykonávalo v zmysle pokynov ministerstva vnútra „6 arijských žien“. Ich denná odmena bola 30 KS. V strediskách existovala formálne funkcia "agenta provokatéra". Išlo o osoby, ktoré sa mali zamiešať do komunít zaistených Židov a získať od nich dôležité informácie ako boli napríklad prípravy útekov zo stredísk a podobe. Ich denná odmena za udávanie bola 70 korún. Každé stredisko podávalo ministerstvu vnútra denné telefonické hlásenia o aktuálnej situácii a príprave na transporty.
V týchto dňoch sa po celom Slovensku konajú spomienkové, pietne zhromaždenia na miestach, ktoré súvisia so 75. výročím prvých transportov našich spoluobčanov do vyhladzovacích táborov (Židov, Rómov, partizánov, politických oponentov...). Aj Patrónka patrí medzi takéto miesta a to bol dôvod tohoto blogu. Spomienkovú akciu pripravujeme na Patrónke ešte pred začiatkom leta.
Podrobnejšie informácie o fungovaní KS Patrónka, pozrite si napríklad práce :
Fiamová : Koncentračné stredisko Bratislava Patrónka (dá sa voľne stiahnuť z internetu)
Nižňanský : Holokaust na Slovensku 6.
Nižňanský : Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku v rokoch 1938-1945
