Vyčíta im zodpovednosť za krízu, ktorej následky musia niesť aj oni, hoci ju nespôsobili. Ďalej je to nedostupnosť bývania, kvôli neprimeranému zvýšeniu cien nehnuteľností spôsobeného udržiavaním nezdravého rastu ekonomiky, klesajúce zásoby ropy, škody z klimatických zmien. A poslednou kvapkou pre mladých v tejto dobe je rast školného (až na 5000 libier za rok), z dôvodu nedostatku peňazí v štátnom rozpočte a trojnásobne zvýšenie úrokovej miery na študentské pôžičky, čo je zase spôsobené krízou, ktorú nespôsobili mladí, ale staršie generácie.
Následne dáva George návrh ako pokryť nedostatok príjmov univerzít zo štátneho rozpočtu. Namiesto zvýšenia dlhu, ktorí študenti so sebou nesú po skončení univerzity , navrhuje windfall tax na staršiu generáciu. Konkrétne na skupinu ľudí, ktorí v 60. a 70. rokoch 20.storočia vyštudovali univerzitu zadarmo a zároveň vinných za krízu, ktorá sa prenáša aj do financovania univerzít. Windfall tax by znamenala, že ľudia, ktorí vyštudovali vysokú školu zadarmo by dodatočne zaplatili ekvivalentné školné, ktoré musia platiť dnešní študenti, navýšené o úroky za obdobie od skončenia univerzity až po súčasnosť. Autor dáva ako príklad dnešné priemerné školné 15 000£, ktoré po navýšení o úrok za obdobie posledných 25 rokov, je vo výške 373 515 £. Zaplatenie takejto dane by znížilo podľa autora dopyt po nákupe nehnuteľností a rôznych bytových doplnkov a tým pádom znížilo ich cenu, čím by sa stali dostupnejšími pre mladú generáciu.
Windfall tax sa má týkať aj starobných dôchodcov. V súčasnosti starobný dôchodok vo Veľkej Británii predstavuje 2/3 mzdy zarábanej pred odchodom do starobného dôchodku. George navrhuje znížiť tento dôchodok tak, aby starobní dôchodcovia dostavali také percento z mzdy zarábanej pred dôchodkom, aké sa očakáva, že bude dostávať dnešná mladá generácia. Čo určite nebude 2/3.
Prenesme sa do slovenskej reality. Mladý človek si po absolvovaní strednej resp. vysokej školy chce nájsť primerané bývanie, aby sa mohol osamostatniť od rodičov. Ďalej nejaké auto a k tomu práca so mzdou, ktorá kryje jeho potreby a môže vracať nejaký „groš" rodičom za ich výchovu v detstve a zároveň si odkladať peniaze na starobu, tak ako je to v rozprávke O troch grošoch. Namiesto toho je vrhnutý do krutej reality. Odmyslime si hospodársku krízu, za ktorú Slovensko nemôže. Aj v období pred krízou to nebolo na Slovensku ľahké. Ceny v obchodoch rovnaké ako vo vyspelých krajinách. Ceny bývania takisto. Okrem Bratislavského kraja a pár „ostrovčekov", kde lokálnu ekonomiku zdvihol zahraničný investor, sme v situácií dlhodobého nedostatku pracovných miest v regiónoch. K tomu sa pripája nedostatočná infraštruktúra. Už pred II. svetovou vojnou sa plánovalo spojiť Bratislavu s Užhorodom. Dnes sme už pár rokov v 21.storočí a stále nemáme diaľnicu spájajúcu východ so západom Slovenska. Slovensko sa zmieta v korupcií, súdnictvo nefunguje, a platí, že keď nemáš „známeho" tak nevybavíš. Staršie generácie odovzdávajú mladým na plecia takmer 33,3 mld.€ (výhľad MF SR na rok 2012) verejného dlhu, 30 rokov splácania po 0,5 mld.€ ročne (až do 15 mld.€ sa odhadujú investičné náklady plus úroky), ak sa zrealizujú všetky plánované PPP projekty súčasnej Vlády a krízu v dôchodkovom systéme. Dnešní pracujúci musia oproti starším generáciám nielen platiť dôchodky súčasným dôchodcom, ale zároveň si šetriť na vlastný, ak chcú slušne žiť v starobe. Ale hlavným dedičstvom sú morálne škody po 40 rokoch totality, 6 rokov vlády Mečiara. Posledným danajským darom starších generácií je zvolenie súčasnej Vlády, ktorá buduje „sociálny štát" na úkor budúcich generácií. A teraz pripočítajme k tomu hospodársku krízu, ktorú nespôsobili mladí.
A teraz sa pýtam. Majú byť za čo mladí vďačný starším generáciám?
Z pohľadu toho, čo im vďaka starším generáciám ponúka Slovensko tak isto nie. Niekto iný sa najedol a niekto iný bude platiť účet. Nachádzame sa na bludnej ceste, kde si generácie tlačia rastúcu snehovú guľu nesplatených finančných a morálnych dlhov. George Lewkowicz navrhuje zdaniť staršie generácie cez windfall tax za to, v akom stave zanechali krajinu mladým. Ja ju nenavrhujem. Ja navrhujem niečo iné. Starší ľudia pýtajte sa mladých, koho chcú, aby ste volili. Lebo mladí tu budú žiť dlhšie ako vy a ponesú následky svojich rozhodnutí v oveľa väčšom rozsahu ako vy. V tomto prípade neplatí, že vek pridáva na múdrosti a rozvahe. Výsledky parlamentných volieb v rokoch 1946,1992,1994,1998 a 2006 a výskumy voličských základní jednotlivých strán sú tomu dôkazom. Preto ešte raz prosím, staršie generácie nebuďte sebecké a myslíte aj na nás mladých. Ďakujem.
