Reportérka Trendu Martina Pažítková sa v článku pod názvom "Čo dokáže slovenské PR" rozhodla pozrieť na zúbok slovenským agentúram pôsobiacim v oblasti public relations. Tie z článku vyšli ako nie príliš kompetentní a na kofeíne závislí rozposielači tlačových správ, ktorými dennodenne upchávajú novinárske mailboxy. Autorka uznáva, že aj keď občas takáto agentúra vie nastaviť komunikačnú stratégiu a uhasiť väčší či menší prúser klienta, gro jej práce tvorí aktualizácia zoznamu novinárov, nákup mediálneho monitoringu a organizovanie tlačových konferencií. Mám možnosť pre jednu PR agentúru pracovať a konfrontovať postrehy Trendu s vlastnou prácou bolo pre mňa vzrušujúce.
Vysvetlíť pojem public relations v jednej vete je prakticky nemožné. Sám sa s touto úlohou potýkam na rodinných veseliciach, kde sa zrozumiteľná odpoveď na otázku "a čo vy to tam v tej agentúre vlastne robíte?" hľadá iba veľmi ťažko. Prekladať PR ako "vzťahy s verejnosťou" je definične príbuzné tvrdeniu, že reklama je "to v telke". Podstatným úskalím celého toho nešťastného pojmu je najmä to, že si pod ním každý predstaví čosi iné - a to vrátane samotných agentúr. PR je taká jedna veľká, nepravidelne tvarovaná torta, z ktorej väčšina vidí iba jednu stranu. Niekomu sa z nej podarí vyjesť sladké CSR hrozienka, niekto iný z nej dostane iba tvrdý obschnutý kus so subjectom "tlačová správa". Podľa toho, z ktorej strany sa na PR tortu pozeráte, to z nej aj vidíte. Pracovníci PR agentúr sú tí, ktorí tú tortu vidia celú, z podstatnej časti je ich vlastným výtvorom a chutí podľa toho, ako sa v tej-ktorej agentúre pečie. V snahe uchrániť si vlastné know-how o torte veľa nerozprávajú, a preto okolo nej trochu nechtiac vytvárajú čosi tajomné, mystické, ba priam konšpiračné. Jasné, môžu si za to tak trochu sami. Preto keď si novinár chce posvietiť na zvyšok toho, čo v sebe PR ukrýva, a dospeje k zisteniu, že väčšina agentúr len bez rozmyslu posiela tlačové správy, nemusí to byť celkom jeho vina. Plná schránka a neprijaté hovory sú totiž neraz tým jediným, čo má novinár z práce PR agentúry možnosť vidieť. Je to však naozaj to jediné?
Problém možno nastáva v momente, keď novinár dá svojmu zisteniu nadpis "čo dokáže slovenské PR". Tým totiž ustanoví, že základné vzťahy s médiami, nákup monitoringu, sem-tam nejaký tréning pred kamerou či zorganizovanie tlačovky sú naozaj tým jediným, na čo sa tuzemské PR agentúry zmôžu (aj to s nie veľmi presvedčivým výsledkom). To je však podobné, ako robiť redakčný test automobilu, ktorého jediným záverom je, že vozidlo má štyri pneumatiky, ktoré keď sa zapália, tak hrozne smrdia. Pozorovanie je to síce správne, no nehovorí nič o tom, ako auto jazdí, koľko žerie, alebo aké je jeho hlavné využitie.
Public relations v sebe zahŕňajú mnoho ďalších cudzokrajných výrazov ako napr. crisis & issue management, stakeholders management či community relations a v neposlednom rade podporujú aktivity v oblasti public affairs a lobingu. Tieto služby nie sú ojedinelou súčasťou portfólia služieb PR agentúry, ktorá má vďaka nim kompetenciu komplexne usmerňovať a riadiť komunikáciu klienta voči všetkým relevantným stakeholderom (kiežby by bol náš rodný jazyk košatejší). Tieto služby však vidno podstatne ťažšie ako schránku plnú neprečítaných správ.
Treba povedať, že vzťah PR ľudí a novinárov je od samého počiatku prípadom pre doktora Plzáka. Články Martiny Pažítkovej a jej redakčného kolegu Martina Valáška nie sú prvými a ani poslednými svojho druhu. Sú sučasťou trvalej diskusie o zmysle bytia - konkrétne o zmysle bytia a súžitia PR ľudí s novinármi. Som však presvedčený, že aj ten najzarytejší odporca PR z radov novinárov už aspoň raz využil príležitosť alebo pomoc, ktorú mu niekto z agentúry ponúkol (príde mi čudné používať pojem "PR agent"). Rovnako by asi máloktorý duševne spôsobilý pracovník PR vypustil z úst vetu, že novinári sú zbytoční.
Diskusia však neprebieha iba v médiách, ale aj v samotných agentúrach. Nechcem a ani nemôžem hovoriť za ostatné, no u nás v agentúre je primeranosť a spôsob komunikácie PR agentúra-novinár predmetom trvalej diskusie. O spôsoboch a najmä hodnotách je aj všetko ostatné - a to platí o PR aj novinárčine. Prečítaním ostatného vydania Trendu vyplávalo pre ľudí z PR agentúr niekoľko poznatkov a snáď aj poučení. Okrem celosvetovo problematickej ekonomickej merateľnosti výsledkov práce PR agentúr je azda tým najvážnejším zistenie, že najhoršie PR má PR samotné. Bolo by dobré s tým konečne niečo urobiť - a to je úloha pre samotné agentúry.
Martin Valášek nepriamo skonštatoval, že PR ľudia a novinári sú dva odliné živočíšne druhy. Počet výstupov z princípu garantovať neviem, jedným som si však celkom istý - tieto dva živočíšne druhy sa v našom mediálnom safari určite navzájom nezožerú.
Tento blopost je vyjadrením mojich osobných názorov a nie je oficiálnym stanoviskom agentúry Seesame.
