Dnes je vo Forlì nezvyčajne melancholické nedeľné poobedie. Taký ten čas v očakávaní pondelka. Vonku sú popadané listy a polohmla. Sedím za stolom a pozerám sa z okna na šedú stenu paneláku, čo mám predsebou. Dostal som chuť na niečo sladké.
Spomenul som si, že mi mama poslala minulý týždeň igelitku jabĺk. Potešil som sa im. V obchode by asi boli tak tretia trieda (ktorá sa ani nepredáva). S tými krásnymi, ktoré si kupujem normálne v obchode, sa nemôžu ani rovnť. Sú mličké občas červivé, ale neskutočne voňavé.
Vykladám si zopár na stôl. Presne viem odkiaľ v záhrade sú. Červené a najväčšie sú z jabloňe, ktorú zasadili približne keď som sa narodil. Bol to môj najobľúbenejší strom z celej záhrady, teda ešte spolu s orechom :). Ako jediná nemala pichliače. Korunu má dosť mohutnú a kmeň dostatočne nízko, aby som sa na ňu mohol vyšplhať. Žlté sú z najstaršej jablone, je staršia ako ja. Tá ich mala vždy najviac. Mali sme také dve, ale zostala už len táto. Tie dozelena najkyselšie, sadil ešte môj dedko s otcom, keď mu zistili cukrovku. Nakoniec tie najsladšie, ktoré majú dužinu doružova. Tie nám prerastajú do dvora od nebohej susedy. S bráchom sme jej ich tajne zostrelovali vzduchovkou vždy potom, keď nám spoza plota nadávala.
Vybral som si dve. Nesklamali. Ako som sa zakusol, cítil som vôňu jarnej trávy v našej záhrade, chuť augustového slnka a predstavil som si mozoľnaté ruky mojej maminy a ocina, ako ich oberajú najeseň aj napriek sychravému počasiu.
Keď sa ma nejaký kamarát z Bratislavy, alebo aj odtiaľto spýta, čo sa mi na tej mojej "dedine" páči a prečo sa tak rád vraciam domov, tak mu asi odpoviem, že pre chuť týchto jabĺk.
