Možno sa vám pri týchto úvodných slovách vyjaví scéna zo známej knihy Victora Huga: Chám Matky Božej v Paríži, alebo z nemenej známeho muzikálu: Notre-Dame de Paris. Ide o jednu zo začiatočných scén kde korunujú hrbáča Quasimoda za kráľa (pápeža) Dvoru zázrakov, parížskej štvrti, kde sa schádzali dolné vrstvy vedajšej spoločnosti. Vybrali si najviac pokriveného spomedzi seba, a potom sa z toho radovali.
Mne presne táto scéna prišla na myseľ, keď som dopozeral posledné dve časti politickej diskusnej relácii na najsledovanejšej televízii. Obaja páni protagonisti predviedli "pútavé vystúpenie". Veľa spisovateľov prirovnáva politiku k veľkej hre- predstaveniu. Neviem ako vy, ale ja sa po určitej dobe sledovania dokolečka toho istého "veľkolepého" predstavenia začnem nudiť a občas ma aj rozbolí hlava. Prevažná časť nášho národa, ale asi nie. Ten kto sa snaží hrať kolektívne je pravdepodobne pre nás menej zaujímavý ako ten, ktorý zo skupiny evidentne vytŕča a strháva na seba silovými argumentami veškerú pozornosť. Rétorika sa stáva sama o sebe dôkazom a to čo sa za ňou skrýva, tak na to už pre veľa televíznych divákov asi ani nieje tak zaujímavé.
Pokus o demokratický dialóg je vnímaný ako slabosť,korupcia je vnímaná ako bežná súčasť života, v hesle: Čo si nepomôže keď môžeš. Konštruktívne návrhy riešení sú nudné, ak ich samozrejme nesprevádza aspoň nejaký bulvárny škandál, alebo minimálne osobná invektíva. Tá napríklad dokáže podvihnúť raitingy aj o niekoľko precent. Kritika médií v tomto prípade neobstojí, predávajú len to, o čo je záujem.
Slušnosť a spolupatričnosť musí ustúpiť osobným záujmom. Akoby povedal Nicolson: That's not news, but that too is Slovakia. Unfortunately. Naša elita, naši lídri sú presným obrazom našej spoločnosti. Forma porazila obsah. Chceme veľkú nekonečnú show a volíme si našich vnútorne pokrivených Frollov a Phoebov, aj keď nás vedú na pomyselnú šibenicu.
