Po Jadranskej magistrále od Šibeníka k Splitu sme sa prevážali mnoho krát. Mnoho krát sme boli aj v malebnom mestečku Rogoznica, postavenom tak, ako vedľajší Primošten pôvodne na ostrove, ktorý bol neskôr spojený s pevninou skalnatou úžinou. Dokonca snáď dva, alebo tri razy sme boli aj v dedine Ražanj na poloostrove neďaleko, kde okrem jazera Zmajevo Oko nie je v podstate nič nejako pútavé, ak nerátame samotné more a vily a vilky, ktoré sú obvyklé tu na pobreží so sezónnym obývaním. Až po preklikávaní historických pamiatok Chorvátska som naďabil na kostolík, ktorý potom v reále predčil všetky naše očakávania.
Niekde tam za Rogoznicou smerom k Splitu je na magistrále dedina Podorljak. Ešte pred romantickým mestečkom Marina so stredovekou pevnostnou vežou a dobrou kávou pri malom prístave. V dedine Podorljak je potrebné odbočiť doprava a potom po kľukatých cestičkách až do dediny Ražanj. Tak sú uličky ešte kľukatejšie a niekedy sa dá zablúdiť tak, že prídete dva krát na to isté miesto. Ale pri troche obratnosti a možno aj s radou okoloidúcich sme prišli až k poslednej vile na konci dediny na juhu a odtiaľ po štrkovom chodníku vedľa pobrežia ešte možno dva kilometre až úplne na koniec poloostrova.
V jednom mieste sa odrazu otvorí fantastický výhľad na more, ktorý bol doposiaľ ukrytý skalami, stromami a kríkmi. Fascinujúci výhľad na skalný výbežok z poloostrova. Punta Planka, mys Planka. Ostré skalnaté útesy prudko klesajúce do morských vĺn po ktorých je len veľmi ťažko prechádzať. A na ich úplnom konci, na skalnej skale rozjazvenej neustálym búšením vĺn, vetra, páľavou slnka a zimných mrazov, na tej konečnej skalnatej skale, kde sa zrážajú severný a južný vietor, cyklóny a anticyklóny, morské prúdy, kde zápasia najsilnejšie vetry Jadranu jugo a bora, tam kde sa delí Jadran na južný a severný, prebieha neustále „obrovské prírodné predstavenie, ktoré sa nesmie opomenúť, pretože niečo podobné nemožno vidieť a zažiť nikde inde“. Povedal náš priateľ Stipe, ktorý má neďaleko dediny Ražaj dom a dosť rokov na to aby to tu dobre poznal.
O tomto myse písal už v 6. storočí pred n.l. Homér v Iliade ako o mieste, kde sa po trójskej vojne zastavil jeden z najväčších hrdinov gréckej mytológie, Diomédes. A tu sa udial aj jeden zo zázrakov pripisovaný svätcovi Ivanovi Trogirskému, biskupovi z Trogiru v 11.storočí. Podľa povesti tu, pri myse Planka stroskotala loď, ktorá viezla kráľa Colomana do Šibenika aj s námorníkmi. Sv. Ivan prechádzal po vlnách mora ako po súši, zachránil kráľa aj celú posádku lode a tak potom pokračovali vo svojej ceste ďalej. V roku 1324 postavili na jeho pamiatku vďační námorníci na myse Planka kostol.
Kostol je jednoloďový, má obdĺžnikový pôdorys s polkruhovou apsidou. Napriek tomu, že je označovaný ako gotický, nesie skôr románske, alebo až predrománske architektonické prvky. Jeho steny tvoria masívne kamenné múry, ktoré musia odolávať vlnobitiu zasahujúcemu v zimných mesiacoch až na skalný útvar na ktorom je kostol postavený. Strecha je vytvorená tiež z kamenných dosiek, bežných pre architektúru Jadranského pobrežia. Interiér kostola tvorí len jednoduchý kamenný oltár, nejaké lavice a fotoobrázky na stenách a pokora. Sedeli sme chvíľu na lavici, trochu rozjímali a trochu sa držali za ruky. Je dobre mať aj tu niekoho, koho ruky sa môžeme dotknúť.
Cez úzke okno sem prúdilo svetlo, prefukoval vietor a neustály spev morských vĺn. A potom sme dlho hľadeli za obzor z tohto „konca sveta“ z ktorého trčí z vody už len skala na ktorej je malý maják a potom už len more. Dole na skaliskách stál rybár s udicou a bol taký maličký, ničotný oproti tej majestátnosti nekonečnej modroty a skál. Sedeli sme na nich a pokúšali sme sa počúvať spev krásnych morských panien, ktoré do morských vĺn lákali námorníkov. Domáci o nich hovoria. Tak určite to bude pravda. Ale akosi sme ich nepočuli, Asi tam bolo veľa turistov a tak sa schovali.
Keď sa už slnko spustilo na morskú hladinu a pozlátilo ju. Keď malá lodička plávala po tom zlate, vracali sme sa pomaly po úzkom chodníku z mysu Planka, od kostolíka sv. Ivana, od snenia, povestí, od nádherností .....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
