Túlačky LXXXV - Múzeum liptovskej dediny Pribylina

Písmo: A- | A+

...všetci sme preplnení smogom, nánosmi vonkajších nečistôt zla, protivenstiev, nevraživosti a zášti, ale aj strachu. Ale nabral som po vreckách zostatky tichodobra a krásna vo viere, že sa opäť onedlho budeme zhlboka nadýchnuť...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

...niekedy je čas na zastavenie, niekedy je čas na obzretie sa a zamyslenie, čas na vyslobodenie sa, očistenie, na vydýchnutie, odrazu pocítime potrebu zhlboka sa nadýchnuť tak, že to až kdesi v pľúcach zabolí. Ale tak slastne. Keď je naša myseľ, naše telo preplnené smogom, nánosmi vonkajších nečistôt zla, protivenstiev, nevraživosti a zášti, keď tú smolnú špinu sypúcu sa zo všetkých strán niet kam vypľuť, utiekame sa do palácov ticha, chrámov viery dobra a čistoty, do prírody. Do pustovní mohutných stromov, farebných kvetov, mäkkých tráv, sadnúť si do mäkka ich vôní a ticho závidieť motýľom a vtákom ich let.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 Minulý rok, takto na jar, keď sme sa domnievali, že všetko to zlé, nezdravé už pominie a opäť sa budeme môcť bez strachu nadýchnuť a vydať za túžbami, ktoré sú kdesi za obzormi, keď zasvietilo slnko a jar už naplno vytlačila zeleň, vyšli sme na Liptov, ja zaspomínať si a obnoviť už zanesené obrazy Kriváňa a pod ním umiestneným múzeom liptovskej dediny a Inguśa za novom objavov. A Árés, ten s neskrývanou rozkošou vyváľať sa a vybehať v čerstvej tráve. V liptovskom skanzene som bol naposledy po jeho otvorení v roku 1991. Napriek všetkému nešťastiu, ktoré pandémia priniesla, tu sme sa odrazu mohli vnoriť čo čarovného krásna dediny nedediny vo zvláštnom pokoji a tichu, v ktorom len vtáky vo víre svojich jarných vášní dávali na vedomie, že život so všetkými svojimi krásami víťazí.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prechádzali sme sa pomedzi drevenice a vchádzali do niektorých s bázňou, aby nás domáci nehnali. Drevo, tisíckrát ohmatané, tisíckrát hladené, sme aj my prihladili, keď sme cez prah prekráčali. V záhradke orgován a v okne muškát. Odnekiaľ z maštale vybehli ovce s bielymi jahniatkami a v Árésovi sa tiež prebudili dávne túžby, ale nie tie jarné...museli sme ho nechať strážiť pred vstupom do goticko-renesančného kaštieľa z Parížoviec, ako najstaršieho zachovaného zemianskeho sídla v Liptove zo 14. až 16. storočia. Kaštieľ je spájaný s kráľom Matejom Korvínom a jeho synom Jánom Korvínom, liptovským kniežaťom. No a musel strážiť aj vstup do ohradeného areálu ranogotického kostola Panny Márie, ktorého pôvodná stavba stála v obci Liptovská Mara a po jej zaplavení boli fragmenty kostola s freskami prenesené do postavenej kópie v liptovskom skanzene. Posedeli sme v chládku chrámu, preniesli sa na chvíľu do minula, medzi tých, ktorí sedávali v laviciach ešte v pôvodnom kostole a želali si, aby tu to ticho dobra a krásna ostalo aj pre mnohých iných a my sme si z neho načreli len tak trochu do vreciek, na domov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 Prechádzajúc medzi drevenicami sme už pociťovali aj trochu hlad, keď z jednej tej drevenice vychádzala pani. Zjavne domáca. Okolo drevenice je štekový plot, neviem ako sa to správne volá. Býva aj taký vypletaný. A cez ten plot boli prehodené periny. Správne periny musia mať pásikavé obliečky. Aj tieto mali pásikavé obliečky s modrými páskami. Pani sa nás pýtala, ako sa nám páčilo a že keby sme chceli niečo jesť, že pri vstupe je krčma a tam... Neviem ako vedela tá pani, že sme hladní, ale poďakovali sme a nasmerovali sme tým smerom ako ukázala. Výborné jediva tam robili a výborné sme si aj dali. Bryndzové halušky a pirohy. Bez toho sa nedá odísť. A potom, keď sme sa už nabažili pekna a naplnili dobrotami, ešte sme to išli trochu utriasť na lúky pod Kriváňom, do rozprávkova.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 Aj teraz sme všetci preplnení smogom, nánosmi vonkajších nečistôt zla, protivenstiev, nevraživosti a zášti, ale aj strachu. Ale nabral som ešte po vreckách zostatky toho tichodobra a krásna vo viere, že sa opäť onedlho budeme môcť zhlboka nadýchnuť, tak slastne, že to až tam vo vnútri, v pľúcach trochu zabolí...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

text, foto © Peter Krivda Soliwarski

Skryť Zatvoriť reklamu