Palmyra bola pred vojnou hlavnou turistickou atrakciou v Sýrii. Ruiny rozsiahleho mesta budovaného najmä Rimanmi v prvých storočiach nášho letopočtu, lákali od 17. storočia európskych cestovateľov. Neskôr, v časoch masovej turistiky 20. storočia, ich tam prúdili davy. Palmyre sa nemohol vyhnúť nik z turistov, ktorí zavítali do Sýrie, mňa nevynímajúc. Čakalo ma tam však určité sklamanie, ktoré ale vyvážili fascinujúce ruiny a nádherná krajina. Sklamanie súviselo s miestnym turistickým biznisom. Vedľa Palmyry antickej, vzniklo v 20 storočí mesto moderné. Takmer všetci jeho obyvatelia boli nejakým spôsobom zapojení do turizmu. Množstvo hotelov, kaviarní, taxíkov, turistických sprievodcov, ťavy na prenájom a potraviny oveľa drahšie ako inde v krajine... Aj miestni obyvatelia sa mi nezdali až takí pohostinní a priateľskí ako v iných častiach Sýrie, všade bolo veľmi cítiť, ako sú zvyknutí na turistov a na ich peniaze. To ma však trochu zarazilo iba na začiatku môjho pobytu tam. Fascinujúce miesto na púšti mi dalo rýchlo zabudnúť nie tieto drobné počiatočné nepríjemnosti.
Palmyra, v minulosti pre svoju krásu nazývaná aj Nevesta púšte, bola osídlená od kamennej doby. Vznikla v oáze na púšti, kde pri prameni Efka vyrástol háj datlových paliem. Mesto slúžilo ako zastávka na karavánovych cestách, ktoré spájali Perziu, Mezopotámiu a pobrežie Stredozemného mora, v neskorších dobách ako jedna z hlavných zastávok na Hodvábnych cestách. Ako Tadmor (to je jej starší názov, meno Palmyra začali používať až Rimania, Arabi, ktorí ju dobyli roku 634 sa vrátili k názvu Tadmor a tak sa nazýva aj v súčasnosti) je označovaná v dokumentoch z obdobia okolo 2000 pred n. l. V 1. tisícročí pred n. l. tam žili najmä Aramejci a Arabi, v helenistickom období sa tam usadili aj Gréci. Najslávnejším obdobím jej rozkvetu boli časy kedy Sýria patrila do Rímskej ríše (od 64 al. 63 pred n. l.). Postupne, v 1. storočí n. l. sa aj Palmyra stala súčasťou obrovského impéria, a bohatstvo, ktoré sa tam sústreďovalo predovšetkým z karavánového obchodu, dalo vzniknúť jej legendárnej kráse. V Palmyre sa vtedy stretávali dve veľké kultúry. Západ reprezentovaný Rímskou ríšou a východ, ktorý predstavovali najmä miestni obyvatelia semitského pôvodu a ich starobylé tradície. Vznikla tak veľmi originálna a osobitá kultúra. Ľudia tam hovorili grécky, latinsky a miestnym dialektom aramejčiny, ktorý zapisovali vlastným písmom.
Najvýznamnejšie stavby v meste boli vybudované z vápenca charakteristickej žltkastej farby. Hlavné mestské ulice boli lemované stĺpovými portikmi, ktoré chránili chodcov pred slnkom a za nimi sa nachádzali obchody, na verejných priestranstvách stáli fontány s čerstvou pitnou vodou, ulice boli zdobené sochami bohov i významných osobností, boháči žili v prepychových rezidenciach, ludia sa stretávali na výstavnej agore (námestí) a to všetko uprostred vyprahnutej púšte. Okrem hlavného mestkého chrámu tam stálo aj niekoľko menších chrámov zasvätených miestnym bohom, divadlo, verejné kúpele a kráľovský palác. Celé mesto bolo opevnené mohutnými hradbami. Na mieste kde sa križovali hlavné obchodné cesty vznikla okolo roku 150 n. l. monumentálna architektonická štruktúra nazývaná tetrapylon (štyri stĺpy, tetrapylony budovali vo svojich mestách Rimania). Granitové stĺpy tetrapylónú ešte pravdepodobne aj dnes stoja na hlavnej ulici nazývanej Veľká kolonáda, budovanej v období okolo 150—začiatkom 3. storočia n. l. (pôvodne bola krytá a triumfálnym oblúkom ústila do Chrámu Baala, Iarhibola a Aglibola).
V polovici 3. storočia n. l. získala Palmyra nezávislosť. Vlády sa zmocnila manželka kráľa Septimia Odainata (zavraždili ho roku 267) Zénobia, výnimočná žena, ktorá vynikla ctižiadosťou a túžbou po moci. Využila oslabenie rímskej moci v regióne a postupne sa jej podarilo dobyť takmer celú Sýriu a Egypt. V roku 273 rímsky cisár Aurelián (vládol 270—275) Palmyru dobyl a výbojnú kráľovnú zajal. V cisárovom triumfálnom sprievode v Ríme, potom Zénobiu viedli spútanú zlatými reťazami tak ťažkými, že ich popri nej ich museli niesť otroci. Po roku 273 Palmyra už len postupne upadala, časy svojho najväčšieho rozkvetu mala za sebou. Rozpadajúce sa mesto slúžilo najmä ako vojenská pevnosť v potyčkách medzi Byzanciou a Parthskou ríšou. V 4. storočí boli hlavné chrámy premenené na kresťanské kostoly, vznikli tam aj dve typické kresťanské baziliky. Hradby mesta ešte prestavali na príkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (vládol 527—565). V 7. storočí sa stala súčasťou obrovskej islamskej ríše. V 13. storočí moslimovia na neďalekom skalnatom vrchu vybudovali pevnosť. Potom sa na Palmyru na dlhé stáročia zabudlo až jej ruiny v 17. storočí pre Európu objavili cestovatelia.
Najvýznamnejšou stavbou v meste bol hlavný mestský chrámový okrsok s Chrámom Baala (ten bol v tom období stotožňovaný s gréckym Diom), Iarhibola (Slnko) a Aglibola (Mesiac). Celý okrsok bol vysvätený v roku 32 n. l. a patril k najväčším v Rímskej ríši. Bola to monumentálna a výstavná stavba. V jej architektúre i výzdobe sa spájali helenistické a staršie východné formy. Chrám stál uprostred nádvoria, ktoré bolo na všetkých stranách uzatvorené rozľahlými krytými stĺpovými kolonádami. V 4. stor., po zákaze pohanských kultov, ho kresťania premenili na kostol. V 12. stor. zase moslimovia chrámový okrsok prestavali na pevnosť. Z celého chrámu sa do nedávna pomerne dobre zachovala cela (vnútorný priestor, kde boli pôvodne v dvoch oproti sebe stojacich výklenkoch uložené kultové sochy bohov), niekoľko stĺpov a časti kolonády. Architektúra stará takmer 2 tisíc rokov v krátkej chvíli zanikla niekedy na prelome augusta a septembra 2015. To čo tak dlho odolávalo času a neľútostnému púštnemu vetru premenili militanti Islamského štátu na prach. Satelitné snímky žiaľ potvrdili jeho úplnú deštrukciu.
K výnimočným stavbám patria vežové, niekoľkoposchodové, z kameňa postavené masívne hrobky bohatých rodov. Boli budované v 1.—2. storočí popri cestách vedúcich z mesta a obvykle mali niekoľko poschodí. Ich siluety dodnes výrazne formujú krajinu. Na každom poschodí hrobky bolo viacero sarkofágov s portrétmi zosnulých. Najväčšie hrobky mali aj 5 poschodí a mohlo v nich byť pochovaných až 300 členov jedného rodu. Tieto hrobky boli klenotnicami miestneho veľmi originálneho sochárstva. V tvárach zosnulých sa spájal realizmus gréckych portrétov s abstrahovanými a štylizovanejšími formami sochárstva východu. Palmyrské sochárstvo, kontinuálne sa rozvíjajúce niekoľko storočí, patrí k významným kapitolám antického sochárstva a jeho príklady sa dajú nájsť v najvýznamnejších svetových zbierkach. V miestom múzeu pri mojej návšteve vystavovali stovky fascinujúcich portrétov starých Palmyrčanov. Viem si veľmi dobre predstaviť ako by sa k nim zachovali vojaci Islamského štátu. Našťastie som kdesi na internete už dávnejšie čítal, že sochy boli odvezené do Damasku. Stavby sa tam však preniesť nedajú a tak je otázne aký bude ich osud. Aké je jednoduché vymazať celé kapitoly z ľudskej histórie.
Zdá sa, že Palmyru v blízkom čase žiadni turisti nenavštívia. Preto by som chcel s čitateľmi zdieľať fotografie, ktoré som tam pri svojej návšteve urobil.
