Keď som v októbri 2010 navštívil Sýriu, ešte nik netušil, že o pár mesiacov, v marci 2011 vypuknú nepokoje, ktoré vzápätí prerastú do občianskej vojny. V Sýrii som strávil necelé 4 týždne (čo je pomerne krátky čas pre hlbšie spoznanie nejakej krajiny), pričom som necítil žiadne napätie. Ľudia boli veľmi priateľskí a pohostinní, bez problémov som spolu s inými turistami (dokonca som stretol aj niekoľko Američanov) navštívil pamiatky a miesta, ktorými bola táto krajina preslávená. Zarážajúca bola chudoba miestnych obyvateľov a množstvo odpadkov. Myslím, že práve chudoba bola jedným z dôvodov prepuknutia násilia, ktoré vyvrcholilo exodom miliónov ľudí. Môj celkový dojem, ale bol, že som v krajine, kde vládne pokoj a priateľská atmosféra, v krajine, kde ľudia vítajú turistov. Okrem toho som sa tam cítil veľmi bezpečne a to dokonca aj vo veľkých mestách.
Prekvapivé bolo aj množstvo živých kresťanských pamiatok, z ktorých mnohé stáli v tesnej blízkosti mešít. Živých v zmysle, že boli používané (viaceré dokonca kontinuálne od 1. storočia. n. l., kedy sa tam kresťanstvo začalo šíriť) rozličnými kresťanskými komunitami (navštívil som dokonca fungujúce kláštory). Necítil som ani najmenšie napätie medzi kresťanmi a moslimami a môj celkový dojem bol, že príslušníci oboch veľkých náboženstiev pri sebe koexistujú v pokoji a rešpektujú sa (napríklad úplne iné skúsenosti som mal v Turecku).
Teraz, päť rokov po tomto výlete, keď takmer každý deň čítam, ako v Sýrii a v Iraku programovo barbari likvidujú dedičstvo starých civilizácií i pamiatky kresťanské, rozhodol som sa, že sa podelím o svoj fotografický archív. Vtedy som ani len netušil, že mnohé z toho čo som videl, je tak zraniteľné a v súčasnej kultúre, ktorá deklaruje ochranu pamiatok medzinárodnými zmluvami (Zoznam svetového dedičstva UNESCO), môže zaniknúť tak ľahko a rýchlo. To, že fascinujúce miesta, z historického hľadiska často kľúčové pre dejiny civilizácie, môžu byť v súčasnosti zlikvidované v rámci propagandy, by ma vtedy nenapadlo ani vo sne. A pritom to dnes môžem sledovať v priamom prenose každý deň. Svedčí to o naivite človeka, ktorý vďaka Bohu nezažil vojnu.
Je namieste poznamenať, že ešte tragickejšie sú osudy ľudí tejto krajiny. Práve najchudobnejší ľudia vo vojne trpia najviac a práve oni boli najpohostinejší a najľudskejší. Niekedy, keď vidím správy o stupňujúcom sa násilí, pomyslím si na mnohých ľudí, ktorých som tam stretol, s ktorými som pil čaj, či kávu, a ktorí ma ochotne sprevádzali a snažili sa mi pomôcť. Čo sa s nimi stalo a kde teraz sú ? Žijú vôbec ?
Môj primárny záujem bol navštíviť zachované architektonické pamiatky starovekých kultúr i islamu. Mnohé, tie legendárne, som spoznal z literatúry, mnohé som objavil nečakane, bez toho aby som o nich predtým tušil. Množstvo a vek zachovaného pamiatkového fondu boli pre mňa skutočne veľkým prekvapením. Prekvapením, ktoré sa začalo hneď po prekročení hraníc s Tureckom, na starobylom území, ktoré bolo v antike najbližším zázemím jedného z najvýznamnejších miest vtedajšieho sveta Antiochie (dnešná Antakya v Turecku) na rieke Orontés (dnes arabsky nazývaná Al–Ásí). Priamo na hraničnom priechode som uvidel kamenné ruiny starobylých stavieb, ruiny o veľa storočí staršie ako ktorákoľvek zachovaná architektúra v Strednej Európe.
V súčasnosti, keď sa z médií dozvedáme o zničení historických stavieb prvej kategórie, ako napríklad slávneho Chrámu Baala, Iarhibola a Aglibola v Palmyre, napadá ma aj osud menších, menej známych lokalít. Možno len dúfať, že ich zničenie, nie je pre militantov, tak zaujímavé z hľadiska ich barbarskej propagandy.
Mnohí Slováci pred konfliktom Sýriu navštívili. Mnohé Slovenky sa do Sýrie vydali (pred rokom 1989 veľa Sýrčanov študovalo v Československu). Myslím si, že informácií o dejinách a historických pamiatkach Sýrie v slovenčine veľa nie a to ma viedlo k napísaniu blogu, ktorý dúfam nebude pre čitateľov veľmi encyklopedicko–historický (aj keď dejiny týchto miest sú fascinujúce).