Ágra je priemyselné mesto s približne dvoma miliónmi obyvateľov, nachádzajúce sa asi 200 km južne od Dillí, v indickom štáte Uttarpradéš. Spolu s Dillí a Džajpurom tvorí zv. Zlatý trojuholník, ktorý je hlavnou turistickou atrakciou severnej Indie.


Mesto, cez ktoré preteká rieka Jamuna, je preslávené najmä vďaka monumentálnemu mauzóleu Tádž Mahal. To bolo vybudované v časoch kedy Ágra zažívala v 16.—17. stor. zlatý vek, ako hlavné mesto obrovskej ríše Veľkých Mogulov. Okrem Tádž Mahalu sa tam zachovalo viacero, z hľadiska vývinu islamskej architektúry v Indii, významných pamiatok.

Miesto má starobylé dejiny, od staroveku úzko spojené s jedným zo 7 hlavných hinduistických posvätných miest, s Maturou, ktorá je rodiskom Krišnu (vtelenie boha Višnua), nachádzajúcou sa približne 40 km na sever. Meno získalo pravdepodobne podľa starovekého indického svätca Angiru. No Ágra a jej bohaté dejiny sú späté predovšetkým s islamskými vládcami Indie. Jeden z nich, panovník Dillíjského sultanátu sultán Sikandar z dynastie Lódíovcov (vládol 1489 — 1517) presunul z Dillí do Ágry administratívne inštitúcie a dal tam vybudovať pevnosť (tá stála pravdepodobne na mieste dnešnej Červenej pevnosti). Zlatý vek nastal v období vlády Veľkých Mogulov, kedy bola Ágra od 1526 s niekoľkými menšími prestávkami hlavným mestom obrovskej a rozprávkovo bohatej ríše až do roku 1648.
Najslávnejšou stavbou Ágry je Tádž Mahal (v preklade Korunný palác), monumentálne mauzóleum z bieleho mramoru na brehu rieky Jamuny. Dal ho vybudovať panovník Šáhdžahán (vládol1627—58) ako hrobku pre svoju obľúbenú manželku Ardžumand Banu Begum známu ako Mumtaz–i Mahal. Tá zomrela v roku 1631 pri pôrode ich 14 dieťaťa, na vojenskej výprave kam svojho manžela sprevádzala. Stavba, ktorá svojou výnimočnou architektúrou pôsobí ako skutočná obrovská mramorová koruna na brehu rieky, je tradične vnímaná ako pamätník veľkej lásky a veľkého žiaľu.





Výstavba začala v roku 1631 a ukončená bola 1648. Mauzólem stojí v záhrade, ktorá je vodnými kanálmi delená na pravidelné časti. Ide o starobylý typ perzskej záhrady nazývanej čár bágh (alebo čáhar bágh), ktorá predstavuje Raj. V klasickej podobe má štvorcový pôdorys pravidelne rozdelený vodnými kanálmi, ktoré symbolizujú 4 biblické rajské rieky na 4 menšie štvorce.Tieto záhrady, ktoré boli obligátnou súčasťou palácov i hrobiek z obdobia Veľkých Mogulov, dal budovať už zakladateľ dynastie, dobyvateľ Afganistanu a Indie a milovník záhrad Bábur (dokonca v Ágre sa zachovala záhrada, ktorú tam sám založil).













Výnimočná architektúra Tádž Mahalu predstavuje vrchol vývinu islamskej architektúry v Indii. Celý rozsiahly komplex (jeho súčasťou je vstupná brána, mešita, zhromažďovacia hala a menšie paláce) je komponovaný na základe princípov symetrie, pričom sa geometrická presnosť vyvážene komponovaných jednoduchých tvarov snúbi s neobyčajne jemnou a virtuózne stvárnenou výzdobou. Prevládajúca farba bieleho mramoru je rafinovane doplnená červenou farbou pieskovca na vedľajších stavbách. Mramorové i pieskovcové reliéfy s rastlinnou ornamentikou (ide o botanicky presné znázornenia konkrétnych rastlín) sú doplnené drahokamovými intarziami (jaspis, lapsi lazuli, karneol, malachit a iné). Výsledkom je neobyčajná jemnosť a zároveň monumentálne pôsobenie. Legendárna je premenlivosť farebných nálad, ktorá súvisí so zmenami svetelnej atmosféry. Pri východe a západe slnka sa mení biela farba mramoru na jemný zlato ružový odtieň a stavba pôsobí neskutočným až snovým dojmom.



Islamské hrobky neboli miestami smútku. Tak je to aj v prípade Tádž Mahalu, všetky prvky smerujú k vyjadreniu radosti a šťastia. Celý komplex, ktorý v neuveriteľne krátkom čase vystavali armády remeselníkov, predstavuje prorokom prisľúbenú rajskú záhradu, miesto pokoja a radosti. Samotný Šáhdžahán tam usporiadaval pompézne a radostné dvorské slávnosti. Hostia sa prechádzali v parku, osviežení nápojmi, voňavkami a vodou, ktorá prúdila kanálmi, počúvali spev vtákov a užívali si rajskú pohostinnosť budúceho obyvateľa Raja. Nočnú oblohu počas týchto slávností osvetlovali ohňostroje, ktoré zabávali dvor aj obyvateľov mesta. Práve takéto obrazy boli zdrojom legiend o mogulských panovníkoch Indie.