Za jeden zo symbolov ničenia pamiatok v Sýrii je možné považovať zánik historického Halabu (Aleppo). Mesto bolo pred vojnou ekonomickým centrom krajiny, kde sa sústreďoval priemysel i financie, žilo tam okolo 2,6 milióna obyvateľov. Má nesmierne bohatú a zaujímavú históriu, ktorá presahuje možnosti tohto článku. Stará časť mesta vybudovaná najmä v 12.—16. stor., patrila až do svojej deštrukcie, k najlepšie zachovaným stredovekým islamským urbanistickým celkom (aj napriek tomu, že určité časti z pamiatkovej rezervácie rozprestierajúcej sa na približne 370 hektároch boli v 2. polovici 20. storočia poškodené nevhodnou výstavbou; pre porovnanie najväčšia mestská pamiatková rezervácia na Slovensku v Košiciach má rozlohu 85,5 hektára). Jej mešity, preslávený krytý bazár, viaceré islamské verejné charitatívne inštitúcie (ako napríklad stredoveké nemocnice a chudobince), trhoviská, karavánseraile (stavby slúžiace pre ubytovanie karaván a cestujúcich obchodníkov), hamamy (kúpele) i prepychové súkromné rezidencie a paláce, patrili k významným pamiatkam islamskej architektúry. Stará časť mesta mala pri mojej návšteve neopakovateľnú atmosféru. Väčšina stavieb bola z kameňa a ako v každom stredovekom meste na Blízkom východe boli súkromné domy i verejné budovy od ulice uzatvorené múrmi bez okien (výnimočne boli na podlaží budované drevené zamrežované arkiere), čím sa celé mesto chodcovi javilo ako skutočný labyrint úzkych uličiek. Žiaľ nikdy sa tam neuskutočnil väčší archeologický prieskum, nedovoľovala to totiž súvislá zástavba. Zástavba, z ktorej v súčasnosti ostali len ruiny (možno rekonštrukcia mesta v časoch mieru umožní archeologický výskum, ktorý odhalí mnohé doteraz neznáme fakty z jeho histórie).
Dejiny Halabu sa začali odvíjať v dávnych časoch, kedy toto územie, ktoré je súčasťou Úrodného polmesiaca, osídlili prví ľudia. Od 18. stor. pred n. l. bol Halab centrom samostatného mestského štátu, ktorý bol striedavo nezávislý, a striedavo pod nadvládou mocnejších susedných ríš (ako dokladajú aj početné správy zo Starého zákona; starobabylonské nápisy túto ríšu označujú ako Jamchad). V 1. tisícročí mu vládli Asýrčania i Peržania. Medzi rokmi 301—281 pred n. l. tam Seleukos I. Nikator založil macedónsku kolóniu, ktorú nazval Beroea a mesto vystaval podľa helenistického modelu. Rimania tam vybudovali výstavné verejné stavby (napr. agoru, ktorú neskôr moslimovia premenili na mešitu), známe z literárnych prameňov. V 4. storočí sa tam na svojej púti za posvätnými miestami v Palestíne zastavila cisárovná Helena (matka cisára Konštantína I. Veľkého), ktorá dala na mieste Jupiterovho chrámu vybudovať kresťanskú katedrálu. Tá jej bola zasvätená až do 12. storočia a čiastočne sa dodnes zachovala vo svojej podobe zo 6. storočia. V roku 540 mesto dobyli Peržania a následne byzantský cisár Justinián I. Veľký prestaval hradby aj katedrálu sv. Heleny. R 636 sa mesto vzdalo moslimskej armáde. Moslimovia v tesnej blízkosti katedrály postavili hlavnú mešitu (založená okolo 715). Hlavná mešita a kresťanská katedrála existovali spolu v tesnej blízkosti až do začiatku 12. storočia, kedy ju kvôli križiackym nájazdom miestni vládcovia premenili na islamskú náboženskú školu madrasu (jej súčasný názov je Madrasa al–Halavíja). Mesto zažilo vrchol svojho rozvoja v 12.—13. storočí a potom za vlády dynastie Mamlúkovcov (1250—1517), keď bolo po Káhire druhým najvýznamnejším mestom v ich ríši.
V strede mesta sa nachádza prírodná skalnatá vyvýšenina, ktorá bola od polovice 3. tisícročia pred n. l. opevňovaná na jednu z najmocnejších pevností. Slávna citadela v Halabe je legendárna svojím vekom i impozantnou rozlohou a dodnes tvorí hlavnú dominantu mesta, ktoré vzniklo na križovatke obchodných ciest (križovali sa tam karavánové cesty spájajúce oblasti okolo Stredozemného mora s Mezopotámiou a Egypt a Anatóliu). Dnešná podoba citadely pochádza najmä z islamských prestavieb, ktoré prevrstvovali staršie stavby a je považovaná za jeden z najlepších príkladov islamskej fortifikačnej architektúry. Počas mojej návštevy tam práve prebiehali vykopávky unikátne zachovaného starovekého Chrámu boha búrky a dažďa Hadada (sumersky nazývaný Iškur), ktorému bolo miesto celé tisícročia zasvätené. Citadela bola počas svojej dlhej histórie dobytá len niekoľko krát. V 19. stor. pred n. l. ju ovládli Chetiti. Nepodarilo sa ju dobyť ani Peržanom, ktorí mesto v roku 540 zničili a ani križiakom v roku 1138. V 12. storočí na citadele vznikla malá svätyňa zasvätená praotcovi Abrahámovi. Citadelu výrazne prestavali Ajjúbovci (1183—1260), ktorí tam vybudovali aj kráľovský palác i mešity. V 13. storočí ju do súčasnej podoby prestavali Mamlúkovci. V roku 1260 ju dobyli Mongoli a 1401 Timúr. Podľa správ z internetu ťažké boje prebiehali aj na citadele.
Moslimovia na mieste rímskej agory založili okolo roku 715 mešitu Džámi masdžid. Jej súčasná podoba pochádza z 12.—19. storočia. Mešita mala slávny minaret postavený v roku 1090. Jeho bohatá výzdoba nadviazala na tradíciu antického kameňosochárstva, ktorá sa v Sýrii vyvíjala nepretržite niekoľko storočí (pozoruhodné sú kaligrafické nápisy v arabskom písme citujúce verše z Koránu a informujúce o postavení minaretu a obnovení mešity). V mešite sa v malej zamrežovanej stavbe nachádzala významná relikvia a to hlava proroka Zachariáša, ktorý bol otcom Jána Krstiteľa. Nádvorie vykladané mramorovými intarziami slúžilo v časoch mieru ako miesto pre stretávanie sa ľudí a na trávenie voľného času. Celá mešita a jej minaret boli zničené pri bojoch v roku 2013.
Halab sa v stredoveku (od 12.—13. stor.) preslávil manufaktúrami, ktoré produkovali luxusné látky, výrobky z kovov, hodváb i sklo. V období, keď patril k Osmanskej ríši (16.—zač. 20. stor.) sa tam vyrábali najmä prepychové látky a Halab bol najvýznamnejším centrom výroby textilu v celej obrovskej ríši. Okrem toho sa až do vojny preslávil výrobou prírodného olivového a vavrínového mydla vysokej kvality. Priamo v starom meste existovali malé továrne na výrobu mydla.
Staré centrum mesta pravdepodobne z väčšej časti v občianskej vojne zaniklo. Pred vojnou tam žili vedľa seba moslimovia aj kresťania, jedno z predmestí bolo skoro celé kresťanské, okrem chrámov viacerých kresťanských komunít tam mali svoje obchody a chrámy aj Arméni. Na záver pripájam zopár fotografií z kresťanskej časti mesta a momentku z námestia pred citadelou.
