Sýria je krajina, kde sa v priebehu tisícročí vystriedali mnohé kultúry a náboženstvá, ktoré tam vznikali a zanikali, prevrstvovali sa a transformovali. Keď si spomeniem na Sýriu, krajina mi evokuje dva prívlastky, ktorými by sa dala charakterizovať, a to Sýria kamenná a Sýria biblická. Väčšina stavieb, ktoré sa tam zachovali sú stavby z kameňa (tie z nepálených tehál a dreva zanikli) a mnohé lokality sa priamo spomínajú v biblii (najmä v Starom zákone). Krajina zohrala významnú úlohu aj pri šírení kresťanstva a kresťanské pamiatky predstavujú veľkú časť zachovaného pamiatkového fondu (alebo až do vojny predstavovali). Kresťanské komunity tam existovali prakticky od čias kedy sa kresťanstvo začalo šíriť v Rímskej ríši a práve v Sýrii, v antickej Antiochii nad Orontom (známa aj ako Antiochia Sýrska, dnes Antakya v Turecku) nazvali vyznavačov nového náboženstva kresťanmi. Až do 7. storočia, kedy krajinu obsadili Arabi, tam bolo kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom.
Kresťanské pamiatky Sýrie sú starobylé a fascinujúce. K najvýznamnejším nepochybne patrí Chrám svätého Šimona Stylitu (Stĺpovnika) nachádzajúci sa asi 30 km severovýchodne od Halabu. Monumentálny chrám vznikol okolo kamenného stĺpa, na ktorom konal svoju askézu svätý Šimon Stylita (nazývaný aj starší). Chrám patril až do 10. storočia k jedným z najvýznamnejších pútnických miest na Blízkom východe (okrem chrámov v Palestíne k nim patril Chrám sv. Jána Evanjelistu v Efeze a Chrám sv. Menasa v Abu Mina v Egypte). Dal ho vybudovať byzantský cisár Zeno (vládol 474—91) a jeho architektúra bola mimoriadne reprezentatívna (dlho patril k najväčším kresťanským kostolom vôbec).
Sv. Šimon sa narodil v roľníckom prostredí pri meste Nikopolis (pri dnešnom meste Adana v Turecku) okolo roku 386 v búrlivom a pomerne neistom období. Zároveň boli tie časy zlatým vekom východného mníšstva, ktoré sa tam rozvíjalo vo svojej pustovníckej forme. Mladý Šimon už ako dieťa pocítil silnú túžbu po Bohu a rozhodol sa pre asketický život v odlúčení od sveta, spočiatku ako pustovník a neskôr v kláštore, kde vynikol svojou mimoriadne oddane konanou askézou. V roku 412 sa usadil v kláštore v malej dedine Telanissos (dnes Deir Sim’an). Už vtedy sa šírila povesť o jeho svätosti a začali k nemu prichádzať ľudia. To Šimona pravdepodobne dosť rušilo a tak si v pustatine postavil kamenný stĺp vysoký asi 1—2,70 metra (tento údaj sa odlišuje podľa rozličných zdrojov). Neskôr postavil ešte dva stĺpy, posledný z nich mal 16,2 m (podľa niektorých zdrojov až 18 m). Svätec strávil na vrchole stĺpov spolu neuveriteľných 42 rokov (tento údaj sa tiež môže mierne odlišovať) v modlitbách a v umŕtvovaní tela. Na vrchole stĺpa mal malú drevenú plošinu (bez striešky, ktorá by ho chránila pred slnkom), na ktorej zväčša od úsvitu do západu slnka iba stál, alebo kľačal s rozpaženými rukami (odmietal si sadnúť).
Pútnicke miesta vznikajú tam kde sa prejaví niečo, čo presahuje ľudský svet. Známe sú v takmer každej kultúre. Miesto kde žil sv. Šimon takým nepochybne bolo (myslím si, že aj stále je). Veľkosť a hĺbka jeho askézy priťahovala davy už počas jeho života. Okrem obyčajných ľudí (pútnici k nemu chodili až zo Španielska, Francúzska a Anglicka), príjímal aj posolstvá od významných kniežat a radil i panovníkom, liečil a pomáhal ľuďom i zvieratám (jedna slávna legenda hovorí, ako pomohol hadovi, ktorý je aj jeho ikonografickým atribútom). Ku stĺpu sa nemohli približovať ženy, avšak mnohým ženám pomohol a modlitbou ich vyliečil z neplodnosti. Každý deň dva krát kázal a jedával len raz za týždeň (zvykol sa aj úplne postiť počas 40 dní). Okrem kresťanov za ním putovali aj Peržania (ktorí ho nazývali Boží muž) i Arabi (známe je ako vyliečil arabského princa).
Život sv. Šimona opísali viacerí svedkovia. Najvýznamnejším z nich bol Theodoret biskup v sýrskom meste Cyrus, ktorý Šimona navštívil 28 krát a jeho život opísal v diele Cirkevná história z roku 444. Toto dielo je hlavným prameňom poznania pustovnícko–asketického hnutia v Sýrii v 4.—5. storočí a Theodoret v ňom opisuje niekoľko desiatok askétov, ktorí v tej dobe žili v jeho biskupstve (medzi nimi aj viacerých stĺpovníkov). Pre dnešného človeka je askéza akú konal sv. Šimon čosi nepredstaviteľné a len ťažko uveriteľné, avšak podobní svätci sú známi aj z Indie a Tibetu, kde ju praktizujú dokonca aj v súčasnosti.
Keď 24. 7. 459 sv. Šimon zomrel, slávnostná procesia na čele s antiochijským patriarchom preniesla jeho telo do katedrály v Antiochii. Okolo jeho stĺpu vznikla monumentálny chrám s krížovým pôdorysom (tento typ stavieb sa nazýva martýrium), pričom sa stĺp nachádzal presne v jej strede (4 rovnako dlhé baziliky boli v strede spojené oktogónom). V jej blízkosti neskôr vznikol kláštor, baptistérium (krstná kaplnka vybudovaná v 6. storočí) a v okolí viaceré kláštory, kostoly, ubytovne pre pútnikov a hostince. Blízku dedinu Telanissos a baziliku spájala procesiova dláždená cesta vedúca cez triumfálny oblúk a lemovaná obchodmi pre pútnikov. V roku 970 celý komplex Byzantínci premenili na pevnosť, ktorú 985 dobyl islamský emír z Halabu, 1017 miesto napadla egyptská armáda. Pútnici postupne od 11. storočia prichádzali stále menej a menej a niektorí z nich si na pamiatku vzali kúsok Symeónovho stĺpa, až z neho ostal len malý fragment.
Šimon vo svojej dobe inšpiroval celý rad askétov, ktorí sa nazývajú stĺpovníci, niektorých známejších, niektorých neznámych. V prostredí východných cirkví ho uctievajú do súčasnosti (napr. v Rusku sa jeho ikony písali ešte v 16. storočí.). Miesto kde žil, kamenistá pustatina s výhľadmi ďaleko do krajiny, malo aj pri mojej návšteve výnimočnú atmosféru.
