Šalamúnove ostrovy sa nachádzajú v tichomorí, východne od Papuy Novej Guinei, kde bolo treba prestupovať v Port Moresby. Odtiaľ to bolo zhruba dve hodiny do Honiari, hlavného mesta, kde stovky ostrovov (cca 1000) združuje štát Šalamúnove ostrovy. Populácia tohto ostrovného štátu v tom čase nedosahovala ani pol milióna obyvateľov. Rozpráva sa tam anglicky, keďže to bola Britská kolónia a ešte populárnejším a tiež úradným jazykom je pigin, čo je rozbitá a zjednodušená angličtina bez gramatiky obohatená o slovnú zásobu domorodých jazykov. Neveril by som, že jazyk prakticky bez akejkoľvek gramatiky a pravidiel môže fungovať. A fungoval... Jeho jednoduchosť bola vo veľkom kontraste s japončinou.
Po prílete a slávnostnom privítaní na miestny spôsob, sme skončili hneď vedľa letiska v Saleziánskej škole Henderson – jedinej technickej škole svojho druhu na Šalamúnových ostrovoch. Bolo tam možné sa v tom čase vyučiť za zámočníka, auto opravára, murára, stolára, dievčatá za krajčírky, k dispozícii boli aj počítačové kurzy a pod.
Ja som mal však pracovať vo farnosti vzdialenej asi 20 km. Dalo sa tam dostať po asfaltovej ceste (tých bolo na Šalamúnových ostrovoch celkovo ani nie 100 km a to dezolátnom stave). Tŕpol som, či svoj notebook, aj keď som ho mal na kolenách tam prinesiem celý. Najväčšou skúškou bol zlomený most s pol metrovou dierou, ktorý tam zostal po občianskej vojne. Dostali sme pokyn od šoféra, aby sme sa dobre držali..., že s väčšou rýchlosťou sa cez túto pol metrovú trhlinu dá preletieť...
Šťastne sme docestovali. Pred bránou misie mi kázali vystúpiť z auta a žiadali ma, aby som si sadol na pripravené kreslo... Nechápal som, prečo ma o to žiadajú na ceste... Na naliehanie som si teda sadol a štyria mladí muži ma na ňom niesli za sprievodu spievajúcich dievčat k „náčelníkovi“, pred ktorým som musel zodpovedať na niekoľko otázok.
Na misii mal pôvodne pracovať mladý misionár z Čile don Nelson, ktorý tam však vydržal len jednu noc. Čoskoro som pochopil prečo...
Keď mi ukázali misiu a izbu kde som mal bývať, všetko nadšenie ma hneď prešlo... Všetko bolo špinavé a zanedbané... V kuchyni, kde som otvoril zásuvku, na mňa vybehol potkan... V izbe, kde som mal bývať bolo 6-7 dier po potkanoch. Dom bol totižto urobený z dreva a steny a strop boli z preglejky. Pre potkanov žiaden problém... Mal som šťastie, že som tam našiel lepiacu pásku a tak som ako prvé prelepoval všetky diery. Potkany sa zdržiavali pod strechou a na strope bolo vidieť fľaky, kde si chodili robiť potreby...
Zo mnou bol na misii ešte jeden salezián z Japonska, ktorý tam pôsobil už niekoľko rokov. Mal na starosti misiu po technickej stránke. Nechápal som, ako môže žiť v týchto podmienkach...
Nastal večer a všetko naokolo sa ponorilo do tmy. Na streche sme mali niekoľko solárnych panelov, ktoré cez deň dobýjali baterky a tak sme mali k dispozícii večer svetlo zhruba na tri hodiny... A potom to začalo, ako keby sa „čerti ženili“... Potkany sa chceli silou mocou prehrýzť do izby, ale lepiaca páska im zjavne nechutila... Okrem toho sa celú noc preháňali po povale a hostili sa na našich skromných zásobách. Ráno som našiel okrem konzerv takmer všetko načaté...
Čakal ma týždeň intenzívneho upratovania, čistenia a drhnutia. A každodenný boj s potkanmi, ktorých sa mi podarilo postupne do značnej miery eliminovať, avšak nikdy nie úplne odstrániť. Tie najsilnejšie sa dokázali zachrániť aj z pascí...
Na okolí boli palmové plantáže na výrobu oleja. Po občianskej vojne bolo však všetko opustené a tak sa tam dobre darilo nielen potkanom...
P.S. Pokračovanie na budúce...
