Ide o zaujímavý nie však celkom prekvapivý jav. Po teroristických útokoch v Paríži sa začali vo Francúzku plniť kostoly. A to nie len počas bohoslužieb, ale v kostole sa zastaví čoraz viac ľudí, len tak pomodliť sa a poprosiť o ochranu... Ľudia si uvedomujú svoju bezmocnosť voči terorizmu a prichádzajú o istoty. Nikto, kto cestuje ráno do práce, alebo do školy, si nemôže byt istý, že sa z nej ešte vráti. Čoraz viac Francúzov sa spolieha na pomoc a ochranu zhora...
Škoda, že tento jav začína fungovať, až po viac ako stovke obetí. Škoda, že je viera nezriedka až kdesi na konci našej hierarchie hodnôt. Škoda, že na Boha čoraz viac v Európe zabúdame a vytláčame zo svojho života a zo spoločnosti. Škoda, že si na Neho spomenieme, až keď je zle a strácame všetky istoty.
Prvé a najdôležitejšie prikázanie ktoré máme je milovať Boha nado všetko... Ono je to však často presne naopak. Koľko veci by sa v našom osobnom i spoločenskom živote vyvíjalo úplne ináč, keby bol Boh na prvom mieste. Toto je jeden z najväčších problémov ktorý v Európe máme, dokonca si myslím, že ten najväčší...
Ešte väčším prekvapením, ako návrat Francúzov k viere sú konverzie moslimov v Nemecku a ďalších krajinách. Mnohé kresťanské komunity zdvojnásobili svoj počet po príchode migrantov. Ak by to boli len kresťania, ktorí sa pridávajú ku kresťanom, na tom by nebolo nič mimoriadne, ale jedná sa o skupinové konverzie moslimov... Sú ich stovky, v Nemecku dokonca tisíce, ktorí sa pripravujú na krst a chcú sa stať kresťanmi! Také niečo čakal málo kto.
Určite sa nájdu takí, u ktorých sa dá pochybovať o pravých motiváciách byť kresťanom. Väčšinu však tvoria tí, ktorým nebolo možne slobodne vyznávať kresťanstvo vo vlastnej krajine. Narodili sa v moslimskej rodine či krajine a jednoducho nemali na výber...
Je to paradox, ktorý málo kto čakal, že sú to práve moslimovia, ktorí oživujú vieru a kresťanstvo v západnej Európe. Pritom sme ich mali a bojím sa že stále máme za najväčšiu hrozbu kresťanstva.
