Ak by sa naše postoje týkali utečencov, ktorých sme pomenovali ako „ekonomickí“ , tak tomu by som ešte ako tak rozumel, lebo sa jedná o ľudí, ktorí utekajú na západ kôli ekonomickým a sociálnym výhodám. Aj keď z druhej strany by sme si mali dobre uvedomiť, že „ekonomických utečencov“, teda tých, ktorí utekajú za lepšími podmienkami má Slovensko na západe desaťtisíce. Čo berieme ako samozrejmosť.
Aký dvojitý meter používame na cudzincov a seba...!
Sýrski utečenci však utekajú pred vojnou!! Kým v Sýrii nezačalo vraždenie, tak sme o nich v Európe nevedeli.
Nechápem teda, ako to, že národ, ktorý sa považuje za kresťanský, kde je druhé najdôležitejšie prikázanie láska k blížnemu sa prezentuje k blížnemu v núdzi takýmto spôsobom...
O to viac je zarážajúce, keď kňaz, ktorý býva na fare sám a jeho fara je väčšia ako väčšina rodinných domov v dedine, bezradne rozhadzuje rukami a hovorí, že oni nemajú miesto kam utečencov uchýliť. Pritom pravidelne káže o láske k blížnemu...
Alebo ďalší, ktorý mrzuto skonštatuje, že už aj pápež prichádza s kôtami...! Lebo Sv. Otec prosí, aby každá farnosť prijala aspoň jednu rodinu utečencov.
Čo na to povedať? Smutné...! A to veľmi...
Nerozumiem tým našim táraninám o bratskej láske a neochoty zrieknuť sa aspoň časti nášho pohodlia!
Naopak som veľmi vďačný pápežovi Františkovi, ktorý rozumie chudobe a beznádeji, lebo sa nebál medzi chudákov chodiť do slumov..., dokonca ako biskup.
Keď vo Východnom Timore vypukla občianska vojna miestny arcibiskup mons. Carlos Filipe Ximenes Belo neváhal svoje arcibiskupské sídlo otvoril chudákom utekajúcich pred vojnou. Jeho enormná snaha o mier a ľudskosť bola v roku 1996 odmenená Nobelovou cenou za mier. Napriek jeho nasadeniu, keď prišiel o zdravie, vtedy zahynulo vo Východnom Timore okolo 250 000 ľudí, čo predstavovalo viac ako štvrtinu národa...! Nebyť však jeho obety a nasadenia, boli by straty na životoch podstatne väčšie.
Neviem ako vy, ale ja osobne si predstavujem ľudskosť a správny postoj k chudákom, ktorí utekajú pred vojnou podobne...
