Podmienky vo väzení sú ďaleko za tými európskymi s knižnicou a fitnesom. Cely sa skôr podobajú halám, kde sú na zemi tesne pri sebe naukladané tenké matrace. Žiadne postele a skrinky na osobne potreby. Väzni si svoje osobné veci vešajú na šnúry či drôty. Steny sú vlhké, niekde plesnivé... Strava jednotvárna – zväčša nejaká kaša. Podmienky, ktoré s dôstojnosťou človeka nemajú veľa spoločného.
To, čo ma prekvapilo rozhodne viac, boli ľudia ktorých som tam stretol...
V tom „čiernom mori“ Afričanov tam rýchlo objavíte belocha. Stretol som tam dvoch Nemcov. Jeden z nich dokonca celkom dobre poznal Slovensko. „Niekedy dávno som tam mal rozbehnutý biznis,“ hovorí a vymenováva mi niektoré Slovenské mesta počnúc Bratislavou, Dunajskou stredou končiac Komárnom. Zdalo sa mi nediskrétne pýtať sa ho hneď pri prvom stretnutí prečo je tam. Dodatočne som sa dozvedel, že vraj obchodoval s deťmi...
Ešte väčšie prekvapenie ma čakalo, keď som medzi väzňami stretol katolíckeho kňaza. Je tam už 8 rokov! Znie to neuveriteľne, ale vraj organizoval vraždu miestneho biskupa..., ktorý bol svojho času skutočne zavraždený. Nečakané stretnutie zo skromne a duchovne pôsobiacim väzňom...
Po Sv. omši na mňa niekto zo speváckeho zboru kričí: „Father, father do you know me...? (Otče, otče poznáte ma...?)“. Prihovára sa ku mne mladý chlapec. Ja som Dominik Savio z Bosco Boys, pamätáte si ma...? (Bosco Boys je saleziánske centrum pre deti z ulice, pre ktoré momentálne pracujem). Zadivene sa ho pýtam: “Dominik, ty tu čo robíš...?“ Hovorí: „Stalo sa to pred par mesiacmi, keď som bol nakupovať a obchod prepadla banda zlodejov. Keď prišla polícia, niekto im povedal, že aj ja som bol medzi nimi... Tak som sa tu dostal a čakám teraz na rozsudok...“
Toto všetko ma zarazilo a prinieslo veľa podnetov na uvažovanie... A potom ešte jedna vec...
Je pravda, že do väznice chodievam len nedele, ale atmosféra ktorá vo väznici vládne sa podobá skôr atmosfére v kláštore ako vo väznici... Hneď za vstupnou bránou sa pravidelne modlí veľká skupina okolo 300 väzňov, ktorá spieva a tancuje hecovaná protestantskými pastormi. Prechádzame ďalej a z chodby je vidieť veľkú miestnosť, kde sa modlia moslimovia. O niečo ďalej vchádzame do miestnosti, kde čakajú na kňaza katolíci.
Je na prvý pohľad zrejme, že títo väzni tu nie sú, aby si splnili „nedeľnú povinnosť“. Vôbec tam nemusia byť, nikto ich tam nenaháňa. Ak prišli, tak preto, lebo chcú Bohu niečo dôležité povedať. Pre mnohých z nich je poslednou nádejou, útočiskom i záchranou. Celkom jasne z ich správania a modlitieb cítiť, že neprišli hovoriť Bohu, akí sú čestní a spravodliví... Prišli prosiť o odpustenie a robiť pokánie... Presne ako hriešnik z evanjelia, ktorý sa neodvážil vojsť do chrámu, ale bil sa do pŕs a prosil Boha, aby mu odpustil...
Veľmi ma povzbudzuje u týchto ľudí túžba po náprave, pokání a po úprimnej zmene života (samozrejme nie je to tak u všetkých). Je možno veľkým paradoxom odchádzať z väznice povzbudený, ale mne sa to pravidelne stáva...:-)
Na začiatku som netušil, že za mrežami väznice na mňa čaká toľko prekvapení a okrem iného, že tu nájdem aj kus autentickej a nefalšovanej spirituality.
