Sú to predovšetkým deti, ktoré robia túto službu zásobovania vodou. Vidíte ich s umelými bandaskami na hlavách kráčať dlhé vzdialenosti... Aj službu pastierov robia predovšetkým deti a to zvlášť tie šikovnejšie, ktoré sú schopne ustrážiť stádo a nájsť pre neho pastvu a vodu. Tie menej schopne paradoxne chodia do školy... V jednej z osád, zhruba 12 kilometrov od jazera Turkana som sa zoznámil s rybárom, ktorý sa mi predstavil ako Rafael a ktorý nás mal zobrať k jazeru. Po ceste sme sa rozprávali o všeličom, ale predovšetkým o živote v tejto oblasti.Rafael sa už roky živý rybárčením, hoci býva zo svojou rodinou v dedine 12 kilometrov od jazera. Opakujem to preto, lebo túto vzdialenosť potrebuje prejsť denne, a to dvakrát...! K jazeru z jeho dediny neexistuje žiadna cesta, ani doprava a tak túto vzdialenosť musí prejsť peši...!Keď sa dostane k jazeru, ako hovorí, potrebuje zo svojimi spoločníkmi zhruba hodinu poriadne veslovať, aby dosiahli svoje siete. Ak je počasie prajné, sú do hodiny pri sieťach. Potom ich skontrolujú a vylovia chytené ryby. Poškodené siete berú zo sebou na opravu. Čaka ich dlhé veslovanie k brehu, kde si rozdelia úlovok. Rafael si berie svoj prídel rýb, vyloží si ich na plece a ponáhľa sa domov, kde ho čaká manželka a päť hladných deti. Tri hodiny sa brodí v horúcom piesku pod páliacim slnkom, aby dosiahol svoju dedinu. Musí to stihnúť čím skôr, aby silné slnko nepoškodilo ryby a tiež, aby sa mu úlovok ešte podarilo predať... Žiaľ nie vždy sa mu to podarí...A tiež sú dni, keď sa mu do jeho sieti nechytí nič... a dlhá cesta a obeta ktorú podstúpil bola zbytočná!Toto je obyčajný príbeh jedného z mnohých obyvateľov Turkany, akých je tu ako piesku v tomto kraji...Venované zvlášť tým, ktorí si myslia, že majú ťažký život...
