Bol to tábor pre utečencov v Kakume na severe Kene. 120 000 tisícové osadenstvo uprostred púšte zložene z utečencov zo Somálska, Južného Sudánu, Konga a desiatky iných afrických národov. Boli to ľudia utekajúci pred vojnou, hladom, násilím, diktátormi...
Niektorí sú tam už desiatky rokov. Našiel som tam takých, ktorí sa v tábore už narodili. Dnes sú to dospelí ľudia, ktorí sa doteraz nestretli s civilizovaným svetom. Ich domovom je púšť a rodinou utečenci. Ich detstvo a mladosť je nerozlučne späté s haldami piesku, suchom, horúčavou, posúchmi a fazuľovým prívarkom. Na tom vyrástli! Každý deň to isté..., do zbláznenia! Vďaka však aj za to - OSN.
Potom, čo vychodia školy, ktoré sú v tábore k dispozícií sa niektorí snažia „podnikať“ a predávať čo sa dá, alebo robiť drobné služby ako holiča, taxikára a pod. Zopár z nich si nájde prácu v provizórne fungujúcich školách či nemocniciach. Okrem toho tam neexistujú žiadne pracovné príležitosti. Väčšina preto trávi deň rozmýšľaním nad nekonečnosťou vesmíru a púšte, snívajú o Amerike, Austrálií a Európe a aby im lepšie zišiel čas, zabávajú sa hrami a futbalom.
Sú to zväčša jednoduchí ľudia s chabým vzdelaním, často negramotní. Nájdu sa však aj takí, ktorí vlastnia univerzitný diplom a ovládajú nejaký ten svetový jazyk. Sú medzi nimi aj šikovní podnikatelia či diplomati, ktorí utekajú pred nespravodlivým režimom a diktatúrou.
Problematiku utečencov som mal možnosť poznať aj z európskej strany. Stretol som sa s ňou pred 15-timi rokmi v Taliansku, kde som strávil dva roky života. Len v samotnom Turíne vtedy žilo cca 100 000 cudzincov, zväčša utečencov. Obdivoval som solidaritu Talianov, ale zároveň vnímal problémy a kriminalitu, ktorú utečenci spôsobujú.
Pamätám si veľmi dobre celé štvrte Afričanov, ktorí sa snažili šmelináriť a predávať čo mali k dispozícií po uliciach, čo v Afrike funguje, ale nie v Európe. Ďalší nečinne posedávali na terasách, pozorovali život, napchávali sa a priberali za sociálne dávky. Oveľa horšie na tom boli tí, ktorí kradli, kšeftovali s drogami a s prostitúciou. Bol som svedkom toho, ako húfy nigérijských dievčat v minisukniach cestujú pravidelne do Turína na „nočnú šichtu“.
Aj toto je žiaľ realita utečencov v Európe!
Z toho, čo som si s utečencami odžil viem, že vysoké percento týchto ľudí nemá žiadne predpoklady a šancu sa začleniť do spoločnosti v Európe a nájsť si prácu. Mnohí z nich nemajú skončenú ani základnú školu...Nezatracujem preto nápad, pomáhať týmto ľuďom aj na africkej strane.
Sú však medzi nimi aj šikovný ľudia, ktorí by tu šancu mali dostať! Tým by sme nemali odoprieť podať pomocnú ruku.
To čo viem je fakt, že k tomuto kroku by nás určite nemala motivovať vypočítavosť, neskorší ekonomický profit pre krajinu, (raz ich naša ekonomika bude potrebovať), ale predovšetkým to, čomu hovoríme ľudskosť, šľachetnosť či solidarita.
