Carlo Acutis sa narodil talianskym rodičom v Londýne 3. mája 1991. O niekoľko rokov sa vrátili do Talianska a usadili v Miláne, kde Carlo navštevoval základnú školu vedenú rehoľnými sestrami (suore Marcelline) a neskôr navštevoval lýceum vedené Jezuitami. K prvému svätému prijímaniu pre jeho duchovnú vyspelosť pristúpil skôr ako iné deti – už ako 7 ročný.
Zomrel už ako pätnásťročný na leukémiu v talianskej Monze. Len par týždňov pred svojou smrťou vo videu všetkým bez náznaku strachu či obavy oznámi, že je predurčený čoskoro zomrieť...
Pred pár týždňami, sme si urobil s priateľmi z komunity Nové Horizonty, ktorí sa liečia z rozličných závislosti púť do Assisi. Niekto z nich mi rozprával, že je tam pochovaný aj jeden mladík Carlo Acitis, ktorý zomrel pred pár rokmi v chýre svätosti. To meno mi už bolo známe, lebo ten výnimočný chlapec zozbieral materiál o eucharistických zázrakoch a vydal knihu... Na tom by nebolo nič výnimočné, ale on mal vtedy 13-14 rokov! Okrem knihy, zorganizoval putovnú výstavu o eucharistických zázrakoch, ktorá obletela svet. Medzi inými aj najznámejšie pútnické miesta ako Lurdy, Fatima či Santiago de Compostela. Len v USA prešla výstava viac ako desať tisíc farnosti s výnimočným úspechom.
V jeho veku sa to zdá neskutočné, lebo jeho rovesníci riešia zvyčajne úplne iné problémy.
Carlo hovorieval: „že máme oveľa viac šťastia ako zástupy z pred dvoch tisíc rokov. Lebo oni museli vyhľadávať Ježiša, ale nám stačí zájsť do kostola a máme ho reálne prítomného v Eucharistii.“
Napriek jeho výnimočnosti si Carla pamätajú priatelia a spolužiaci ako úplné normálneho chlapca, ktorý však dokázal robiť nezvyčajné veci. Bol vždy veľmi priateľským, otvoreným a obľúbeným pre jeho stálu pohodu. Bol známi aj tým, že rád pomáhal iným, nie len spolužiakom a kamarátom. Mal veľmi citlivé srdce aj pre ľudí v núdzi. Pravidelne pomáhal ako dobrovoľník v „Caritase“ a s chudobnými sa delil aj o svoju stravu. Je známe, že jednému z bezdomovcov priniesol svoj spacák...
Okrem citlivosti na potreby iných mal aj iné prednosti. Skvele ovládal počítač a dokonca dokázal vo svojom veku programovať veci, ktoré tvoria inžinieri v oblasti informatiky. Mal povesť veľkého talentu až génia... Zo svojimi kamarátmi sa okrem iného podujal zostaviť webovu stránku farnosti. V tom čase a v jeho veku obdivuhodné...!
V Assisi sme sa zastavili aj pri jeho hrobe v kostole Santa Maria Maggiore (naďaleko kostola sv. Klári). Hneď bolo jasné, že jeho hrob je často navštevovaný. Bolo tam veľa kvetov, spomienkových predmetov, jeho obrázkov s modlitbou a letáky zo základnými životopisnými údajmi vo viacerých svetových jazykoch.
To dáva tušiť, že Carlo nebol len dobrým sympatickým mladíkom s večným úsmevom a citlivým srdcom. V jeho duši bolo oveľa viac... Jeho sesternica hovorí, že duchovne bol veľmi vyspelý a chápal veci oveľa hlbšie ako jeho rovesníci.
K eucharistii mal veľkú úctu a každý deň chodil na sv. Omšu a celé hodiny sa dokázal modliť pred sviatosťou Oltárnou. Hovorieval, že je to jeho „diaľnica do neba...“ Mal veľkú úctu aj k Panne Márii a denne sa modlieval ruženec. Často sa modlil za svoju čistotu a o modlitby prosil aj rehoľné sestry v jednom kontemplatívnom kláštore kam chodieval. Mnohí svedčia o tom, že bol dobrý a čistý ako anjel z neba...
Na začiatku októbra 2006 Carlovi diagnostikovali veľmi agresívny a nevyliečiteľný druh leukémie. Carlo to prijal s veľkým pokojom a odovzdanosťou. Svoju bolesť obetoval za Svätého Otca, za Cirkev a za to, aby sa vyhol očistcu a mohol ísť priamo do neba. Zomiera už o necelé dva týždne s anjelským úsmevom na tvári 12. októbra 2006.
Kňaz z farnosti, ktorú Carlo navštevoval a ktorý ho dobre pozná je prekvapený, aký záujem je o osobu Carla po jeho smrti. Do farnosti prichádzajú cele skupiny ľudí, ktorí sa zaujímajú o jeho život a navštevujú miesta kde sa modlieval a kde je pochovaný.
Momentálne je jeho život zo všetkými zozbieranými svedectvami dôkladne monitorovaný, lebo začal proces jeho blahorečenia. Jedna z najväčších udalosti ktorá sa stala na príhovor Carla, je mimoriadne uzdravenie smrteľne chorého chlapca z Brazílie, kde predtým zlyhali všetky lieky a terapie. Tím lekárov uznal jeho uzdravenie za nevysvetliteľné. Rodičia smrteľne chorého chlapca sa modlili o prihovor ku Carlovi Acutis.
Pri príležitosti rozbehnutého procesu blahorečenia bolo Carlovo telo exhumované a prítomní svedkovia zostali prekvapení faktom, že aj viac ako po desiatich rokoch je jeho telo neporušené...!
Niekoľko rokov po Carlovej smrti sa jeho rodičom už v zrelom veku (čo mnohí považujú za výnimočné) narodili dvojčatá – Michele e Francesca! Carlo predtým nemal súrodencov. Žeby ďalšia milosť vyprosená Carlom? Výnimočné udalosti sa na jeho príhovor začínajú množiť...
Všetko nasvedčuje tomu, že Carlo bude čoskoro blahorečený ako jeden z najmladších v histórii.
Začína sa hovoriť o novom modernom svätcovi, ktorý by sa mohol stať patrónom programátorov a tých ktorý pracujú na webe.
Na záver jedná z Carlových životných zásad: „Smútok – to je zameranie sa na seba, šťastie - to je pohľad zameraný smerom k Bohu.“
P.S. Toto svedectvo Carlovno života chcem venovať zvlášť mladým ľudom. Obzvlášť mojim synovcom.
