Zvlášť v rozvojových krajinách nie je misijná činnosť len o evanjelizácií, ale o univerzálnej pomoci miestnym obyvateľom. Chudoba má mnoho tvári, nielen tu duchovnú. Je hneď viditeľná v oblasti vzdelávania, výchovy, zdravotnej starostlivosti, oblasti materiálnej i sociálnej.Preto aj ponúknuté aktivity na misii mali svoju veľkú rozmanitosť a pestrosť...
Na začiatku nám pomáhali dve dobrovoľníčky z Talianska, ktoré sa tam však dlho nezdržali. Neskôr si prišli po dvojtýždňovú exotickú skúsenosť dobrovoľníctva univerzitní študenti z Tokia. O niečo neskôr bola ochotná prísť pomôcť na niekoľko mesiacov zo Slovenska Alena Takáčová, ktorá tam nakoniec s prestávkami odpracovala pre misiu niekoľko rokov.
Na misií bolo roztrúsených 8 katolíckych dedín a osád z ktorých niektoré boli hlboko v pralese a misionár sa tam nedostal aj kôli občianskej vojne už niekoľko rokov... (predchádzajúci blog).
Kontakt s týmito dedinami a osadami bol možný často len vďaka katechétom s ktorými som mal (s niektorými viac, inými menej) pravidelné stretnutia. Boli to predovšetkým oni, ktorí organizovali duchovný život v danej lokalite. Kontakt o obcou bol možný iba v nedeľu, kedy bol misionár viazaný predovšetkým na hlavnú misiu v Tetere a okrem toho bol rád ak stihol ešte aspoň jednu nie príliš vzdialenú obec. Život a aktivity sa koncentrovali predovšetkým v hlavnom centre misie v Tetere, kde prichádzali ľudia aj zo spomínaných dedín a osád.
Misiu som pri svojom príchode našiel zanedbanú aj vďaka občianskej vojne. Veľa veci bolo plesnivých od vysokej vlhkosti vzduchu a rozožraté od myši a potkanov... Nevedel som odkiaľ skôr začať. Či čistiť a upratovať misiu a kostol, rozdávať lieky, robiť lekára či sanitkára, organizovať duchovné aktivity, učiť a organizovať kurzy pre dospelých, alebo aktivity pre deti a mládež. Bolo tam more potrieb...
V susedstve sme mali malú kliniku, kde bola k dispozícií jediná zdravotná sestra s veľmi skromnou zásobou základných liekov... Často posielali pacientov k nám na misiu, aby sme im pomohli z našich zásob, ktoré sme mali zo Slovenska a niečo od dobrovoľníkov z Talianska a Japonska.
Auto, ktoré bolo na misii k dispozícii slúžilo na všetko. Ako dopravný prostriedok, ktorým sa dalo dostať aj na menej prístupne miesta na misii, ako auto na zásobovanie, ako mikrobus a nakoniec aj ako sanitka. Takmer pravidelne, nezriedka aj v noci ma prišli z kliniky zobudiť, lebo bolo treba niekoho súrne odviesť do nemocnice do hlavného mesta. Raz som takmer robil asistenta pri pôrode... Stihli sme to len tak-tak...
Škola, ktorá bola neďaleko nefungovala, keďže bolo tesne po vojne. Rozbehla sa pomaly po niekoľkých mesiacoch. Doprava do hlavného mesta bola zriedkavá a predovšetkým spontánna... Ľudia stali pri ceste a čakali čí niečo pôjde aj niekoľko hodín... Nehovoriac o katastrofálnom stave ciest a zničených mostoch. Všetko sa veľmi pomaly prebúdzalo a postupne dostávalo po vojne do akých takých koľají.
Vláda však nemala peniaze na to, aby fungovali aspoň zdravotníctvo či školstvo. Sociálny systém ako dôchodky, dávky či podpora nefungovali ani pred vojnou... Keďže aj tých pár firiem a podnikov ktorých v krajine fungovalo bolo buď zničených, alebo opustených, do štátnej pokladnice neprichádzalo takmer nič. Krajina nebola schopná vysporiadať sa ani s ozbrojenými rebelmi nebyť vojenskej pomoci z Austrálie.
Tí čo pracovali v zdravotníctve nedostávali mzdu celé mesiace a podobne na tom boli učitelia. Žiaci im nosili zemiaky, zeleninu a ovocie, aby pokračovali vo vyučovaní...
Postupne sme sa rozbiehali aj na misii. Najprv vznikla pracovná čata, ktorá mala na starosti poriadok a údržbu misie a podarilo sa tiež otvoriť malý obchodík zo základnými potravinami.
Vďaka dobrovoľníčke Aleny Takáčovej sa postupne rozbehla krajčírska dielňa. Neskôr sme pre niekoľko dievčat ktoré mali aspoň základné vzdelanie urobili kurz, ako by mohla fungovať materská škôlka. Tá sa čoskoro rozbehla v provizórnych priestoroch s prvými deťmi, ktoré oblečené v rovnošatách vďaka krajčírskej dielni. Deti na Šalamúnových ostrovoch chodia do školy a škôlky zásadne v uniformách vďaka tradícií, ktorú tu zaviedli Angličania.
Vo voľnom čase Alena učila ženy a dievčatá variť a piecť na provizórnych rúrach vyrobených na saleziánskej technickej škole Henderson.
Neskôr sa nám dokonca podarilo aj za pomoci don Ambróza (misionára z Indie) ktorý mal na starosti mediálnu komunikáciu na misii rozbehnúť rádio... V tých podmienkach, kde bol problém aj s elektrikou sa to zdalo ako hotový zázrak...
Postupne sa podarilo začať aj s projektom adopcie na diaľku pre študentov, ktorý bol štedro podporovaný dobrodincami zo Slovenska. Adoptovaných bolo postupne do tristo študentov. Niektorým sa podarilo dostať aj na zahraničné univerzity a stať sa inžiniermi, lekármi a pod. Aj touto cestou chcem vyjadriť vďačnosť všetkým tým, ktorí tomuto projektu verili, aktívne sa zapojili a podporili ho. Priniesol a stále prináša mnohoraký úžitok vzdelaných mladých ľudí, ktorí môžu pomôcť rozvinúť tejto krajine na konci sveta a začiatku raja jej veľký potenciál.
Kto chce vedieť viac o projekte, krajine a jej obyvateľoch, informácie nájde na webovej stránke Aleny Takáčovej www.tetere.sk Viac o ľuďoch ich zvyklostiach a kultúre z pohľadu pedagóga sa dá dozvedieť z knihy prof. Márii Potočárovej, ktorá svoj výskum v tejto krajine opísala v knihe „Pedagogický výskum v Oceánii na Šalamúnových ostrovoch“. Kniha je preložená aj do angličštiny.
