Nebolo mi všetko jedno a ani mladej študentke vedľa mňa, ktorá si pred letom vytiahla obrázok s modlitbou a tak sme sa chvíľu pred letom modlili...
Všetko dobre dopadlo a mňa na letisku v Tokiu čakali saleziáni. Ubytovaný som bol vo formačnom dome v Chofu na periférií Tokia, kde svojho času pôsobil niekoľko rokov aj náš slovenský misionár don Ľudovít Sucháň. Okrem neho strávili celý svoj aktívny život v tejto krajine aj saleziáni don Jozef Figura (napísal známu knihu „Z pod Tatier pod Fudžijamu“), tiež misionár don Štefan Foltín, brat Jozef Forner a veľký kus života aj don Jozef Heriban, neskôr profesor v Ríme.
Začiatky sú vždy o štúdiu jazyka a tak som denne dochádzal do centra Tokia na kurz japončiny. Bolo to 20 minút metrom - rýchlovlakom (bez zastávok) alebo osobným vlakom dvojnásobne toľko. To, čo na človeka rozhodne urobí dojem je organizácia v metre. Vlaky prichádzajú v špičke každé 2-3 minúty a ľudia už čakajú zoradení v rade na označených miestach. Metro zastane na centimetre presne a tak nastupovanie a vystupovanie prebehne veľmi rýchlo. Niekedy do vlaku pomáhajú aj „sprievodcovia“, ktorí doslova natlačia do vozňov čo najviac ľudí. To je jeden z kontrastov Japonska. V krajine, kde sa stretnete s maximálnou úctou a rešpektom k osobe, čo sa prejavuje niekedy aj dlhým ukláňaním sa, vás na druhej strane niekto natlačí do vozňa čí sa vám to páči, alebo nie...
Na stanicu metra mi robil zväčša spoločnosť jeden spolubrat z Vietnamu, ktorý mi po ceste rozprával o československých rozprávkach. Nie raz sme sa dobre zasmiali..., aj na Rumburakovi a Saxane...:-) Netušil som, že naše rozprávky sa vysielali aj vo Vietname.
Pred stanicou metra je vždy vyhradený priestor pre bicykle, ktoré sú veľmi populárne. Čo prekvapí je fakt, že mnohé neboli zamknuté a len tak voľne odstavené. Ako som sa dozvedel, v Japonsku sa nekradne...! Ale už to vraj celkom neplatí, lebo je tam veľa cudzincov... Vedel by som rozpovedať viacero príhod o stratených veciach o ktorých už nikto nedúfal že sa nájdu a našli sa... V Japonsku je to možné!
Dojem na mňa urobili aj erárne dáždniky, ktoré na nachádzali pri vchodoch do obchodov a používal ich kto kedy potreboval... Rovnako na vás urobí dojem tovar vyložený až na chodníku, bez akejkoľvek ochrany...
Kurz japončiny ktorý som navštevoval bol v centre Tókia – Shinjuku v jednom z mrakodrapov na 43. poschodí, odkiaľ bol slušný výhľad. Koniec tohto veľkomesta však nebolo vidno zo žiadnej strany... Raz sa ma jeden Japonec pýtal kde je Slovensko a koľko má obyvateľov. Po tom čo som mu povedal, že niečo cez 5 miliónov mi hovorí: „Veď to nie je ani polovica Tokia... Veď vy sa tam musíte všetci poznať...“. :-)
Celý ten systém podzemných priestorov prepojený s mrakodrapmi a obchodnými domami udivuje o to viac, že v Tokiu sú veľmi časté zemetrasenia...
Zažil som ich niekoľko. Od tých miernych, na ktoré si Japonci už zvykli a berú ich ako súčasť života, až po stredne silné o sile 4,5 stupňa Richterovej stupnice, ktoré nás zastihlo počas kurzu. Na 43. poschodí to s nami vtedy dobre zakývalo... (budova sa môže hore vychýliť aj viac ako pol metra na každú stranu). V tej chvíli sa človek cíti úplne bezmocný..., bolo počuť aj výkriky... Čakalo sa len, čí to budova vydrží, alebo...
Možno viac ako samotne zemetrasenie ma prekvapilo, že o chvíľu život pokračoval ako keby sa nič nestalo...! Žiadna evakuácia budovy, žiadne kontroly... Neskôr som sa dozvedel, že tieto výškové budovy sú projektované tak, aby vydržali aj siedmi stupeň Richterovej stupnice, takže žiadna panika...:-) Predovšetkým kôli bezpečnosti Japonci nestávajú príliš vysoké mrakodrapy, takmer všetky majú do 50 max. 60 poschodí.
Na kurze japončiny sme dostali k dispozícií dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní sa nám osobne venovať. Urobilo to na mňa veľký dojem, že niekto po svojej pracovnej dobe je ochotný pre mňa obetovať svoj voľný čas zadarmo. Mne sa venoval starší príjemný pán, ktorý mi okrem cvičení pomáhal aj s prvými kázňami... Bolo to vtipné, že on šintoista opravuje kázne katolíckemu kňazovi... (len po jazykovej stránke...:-)). Postupne sme sa skamarátili a dokonca ma pozval k nim domov na večeru. Samozrejme, všetko sa udialo v japonskom štýle, kde sedíte pri malom stolíku na zemi a jete paličkami... Neskôr navštívili s manželkou aj oni mňa. Keď som im ukázal kostol, jeho manželku to dojalo... Neskôr mi povedala, že ako dieťa navštevovala katolícku škôlku a obnovili sa jej spomienky...
Prvý rok je človek nútený stráviť najviac času pri učení sa jazyka a na nejaké väčšie aktivity nie je čas. Z času na čas sa nám podarilo ako Slovákom žijúcim v Tokiu stretnúť. Máme tam slovenskú ambasádu a v tom čase žilo v Tokiu okolo 50 Slovákov (študenti, vysokoškolskí pedagógovia, miešané manželstva a pod.). Zorganizovali sme si aj slovenské Vianoce s tradičnými slovenskými jedlami a mali sme aj „polnočnú“ sv. Omšu.
Pravidelne som sa stretával s jedným mladým manželským párom. On Slovak z Oravy a ona Japonka. Spoznali sa na zimnej olympiáde v Nagane a po určitom čase sa Hiromi objavila na Slovensku a začala sa učiť slovenčinu... Po dvoch rokoch sa presťahovali do Tokia a pre zmenu sa musel naučiť japončinu Marián. Medzitým sa Hiromi rozhodla, že sa chce stať katolíčkou a tak sme všetci traja pravidelne stretávali pri príprave na krst, čo sa nakoniec aj podarilo.
Pamätám si to veľmi dobre, lebo to bolo v čase veľkej eufórie majstrovstiev sveta vo futbale, keď nás oslovili viaceré reprezentačné tími (argentínsky, španielsky, taliansky) o odslúženie nedeľnej sv. Omše. Pre mňa ako bývalého futbalistu to bola hotová „bomba“. Direktor komunity (Talian) napokon išiel odslúžiť sv. Omšu pre taliansku reprezentáciu nabitú hviezdami ako Alexandro del Piero, Francesco Totti, Filippo Inzaghi a pod. Práve tieto hviezdy mu asistovali aj pri oltári... Pre mňa to bola veľká obeta nemôcť byť pri tom, lebo práve v tom čase sme mali dohodnutú slávnosť krstu pre Hiromi.
Japonci sú v zásade veľmi milými ľuďmi s veľkým rešpektom a úctou k osobe, s akou som sa zatiaľ nikde nestretol. Sú ochotní vám poradiť aj pomôcť. Japonci sú však zároveň aj veľmi hrdým národom, vedomí si svojich nesporných kvalít zvlášť čo sa týka technického pokroku, ale zároveň aj zachovávania svojich kultúrnych tradícií. Veľmi zaujímavo sa tam mieša hypermodernosť zo stáročnými tradíciami. Po náboženskej stránke sú formálnymi šintoistami alebo budhistami. Často si však sami nie sú istí o svojej náboženskej príslušnosti a odvolávajú sa na tradíciu predkov v rodine. Kresťanstvo považujú ako niečo cudzie „európsko-americké“, aj keď mnohí poznajú Bibliu a ku kresťanstvu majú veľký rešpekt aj vďaka katolíckymi školám, ktoré majú veľmi dobrú povesť. Rozhodne je to však pre misionárov ťažké prostredie...
O to viac ma veľmi prekvapila jedna talianska rodina z hnutia Neokatechumenát (katolícke hnutie), ktorá sa dala k dispozícií vycestovať na misie. Krajinu, ktorú si vylosovali bolo Japonsko. Celá rodina zo štyrmi deťmi sa teda odsťahovala na juh Japonska do Oity, kde od najmenšej dcéry, ktorá chodila ešte do škôlky všetci začali učiť japončinu...! Úzko spolupracovali s našim slovenským misionárom Ľ. Sucháňom pri rozbehnutí nového kresťanského spoločenstva.
Po roku, keď som si už celkom zvykol a vedel sa dohodnúť v japončine, prišla zo strany predstavených naliehavá výzva odcestovať na Šalamúnove ostrovy (severovýchodne od Austrálie). Jednalo sa o misiu, ktorú zastrešovali Japonskí saleziáni a kde bolo treba súrne nahradiť jedného misionára. Po tom, čo mi zodpovedný za misie v Ríme svojho času dohováral, aby som bol disponovaný aj pre túto možnosť sa nedalo povedať nie. Aj keď mi nebolo všetko jedno, zbalil som si zopár svojich osobných veci a odcestoval do krajiny ktorú niekto nazval – na konci sveta a začiatku raja.
Japonsko mi však zanechalo v duši svoju hlbokú stopu. To, čo som najviac obdivoval bol predovšetkým rešpekt k druhej osobe, slušnosť a okrem technickej aj vysoká ľudskú úroveň.
