Bol to muž v strednom veku a bol na vozíčku. Chýbala mu takmer polovica jednej nohy.
Hodil som mu niečo do košíka... a len tak zo zvedavosti sa ho opýtal či je talian, alebo cudzinec. Hneď pri prvej otázke ma zaskočil, keď mi povedal, že je zo Slovenska. Chvíľu som sa nezmohol na slovo a potom aj on, keď som mu povedal, že aj ja som Slovak… Tak sme „prepli“ z taliančiny do slovenčiny a mne sa postupne otváral nový svet, ktorý som doteraz nepoznal.
Môj nový kamarát Max (z diskrétnych dôvodov neuvádzam jeho pravé meno), bol veľmi otvorený a kamarátsky. Porozprával mi, ako po pracovnom úraze prišiel o polovicu nohy a zostal na vozíčku… Ma skvelú manželku ktorá ho napriek všetkému neopustila a vychovávajú spolu jednu dcéru.
Po úraze mal svojho času nárok na 180 eur od štátu a tlačený neľahkou ekonomickou situáciou sa dal nahovoriť jednému známemu, aby išiel žobrať do Švajčiarska. Pridal sa tak do organizovanej skupiny hendikepovaných ľudí, ktorí boli zastrešovaní nejakým „mafiánom“, ktorý ich denne rozvážal na určené miesta v centre jedného známeho mesta.
Dostaval vtedy okolo 200-300 frankov na mesiac, aby mal ako prežiť a väčšiu časť zárobku si zobral „mafián“, ktorý to všetko organizoval. Zarobil si takouto “podnikateľskou činnosťou” veľmi slušné peniaze…
Max vďaka tejto skúsenosti pochopil, že v zahraničí sa dajú žobraním zarobiť peniaze a tak prišiel do Talianska. Chodí tu už desať rokov, naučil sa po taliansky a v meste ho už takmer každý pozná...
Len za tu polhodinu čo sme spolu strávili, sa pri ňom zastavilo niekoľko ľudí. Bolo zrejme, že sa poznajú a že sú jeho pravidelní prispievatelia. Taliani sú po tejto stránke štedrejší ako my Slováci, ináč by sa tu Maxovi neoplatilo chodiť...
Po pár mesiacoch v Taliansku sa vždy na niekoľko týždňov vráti na Slovensko k svojej manželke a dcére.
V Taliansku žije vo svojom osobnom aute na jednom parkovisku, kde mu to tolerujú aj miestni policajti. Auto si vďaka automatickej prevodovke dokáže šoférovať sám aj s jednou nohou. Takto otočí Taliansko - Slovensko viac krát do roka.
Aj takto sa dá žiť...
