„Na slovíčko Pán doktor“ (Nevyslovené problémy pacientov)

Ku knižnému titulu „Na slovíčko pán doktor“ som sa dostal úplnou náhodou, pri bežnom prezeraní kníh v úseku psychologická literatúra. Zaujal ma nadpis o ktorom som si spočiatku myslel že som ho už niekde videl, alebo počul. Pútavý názov tejto knihy s podtitulom „Nevyslovené problémy pacientov“ bol pre mňa postačujúci na to, aby som si ju vypožičal a prečítal. Vôbec som to však neoľutoval, pretože pohľad na vzťah pacient – lekár aký sa mi naskytol v tejto knihe, by sa mi zrejme pri bežnom premýšľaní o tejto problematike nenaskytol.
Hlavnou myšlienkou knihy je asi to, že veľmi dôležitú úlohu pri každom, nie len ťažkom, či smrteľnom ochorení má psychické prežívanie pacienta. To ako sa postaví k danému problému, vo vzťahu k sebe samému a tak isto aj vo veľmi dôležitom vzťahu k svojmu lekárovi. Práve lekár je totižto pre pacientov často akým si "polobohom v bielom plášti". Ak dokáže pacient úplne dôverovať lekárovi čo sa týka svojho fyzického zdravia a zverí mu svoje telo, mal by potom dôverovať lekárovi aj po psychickej stránke a telo odovzdávať práci lekára aj s dušou. Neexistujú zlé otázky, ak sú to otázky ktorých odpovede sa týkajú zdravia chorého. Každá nevyslovená otázka môže napomôcť k liečeniu pacienta, alebo minimálne zmierniť bolesť, či utrpenie chorého. Množstvo otázok však vo väčšine prípadov zostáva nezodpovedaných hlavne pre nezáujem pacientov, alebo skôr strach a akúsi obavu z toho či je táto otázka správna, neobťažujem už lekára priveľmi?; a množstvo ďalších. Lekári si často nevedia vysvetliť prečo strácajú pacientov, aj napriek tomu že sa k nim správali s najväčšou ochotou a záujmom. Vyšetrenia previedli čo najodbornejšie a najspoľahlivejšie. Ich enormná snaha bola teda aj tak nedostačujúca. Tak načo to všetko potom bolo? Práve tu korení problém, ktorý si pacienti nedokážu uvedomiť a tak možno z nejakého vlastného presvedčenia bez udania dôvodu zmenia lekára. Tým problémom zostávajú aj naďalej nezodpovedané a hlavne nevyslovené otázky. Každý dobrý lekár určite nepohrdne záujmom zo strany pacienta a každá jeho otázka je vítaná. Práve tie sú pre vzťah lekár – pacient akýmsi stmelovacím prostriedkom a prejavom dôvery a oddanosti.
Zaujala ma taktiež otázka typu „Prečo musím zomrieť“ ? Myslím že táto obava je v dnešnej dobe čoraz aktuálnejšia a to hlavne pri vážnejších, často krát žiaľ smrteľných ochoreniach. Kedysi totižto ľudia brali smrť ako samozrejmosť a boli vychovávaní aby žili v tom že každý musí zomrieť a nič s tým nespravia. Bol pre nich posvätný posmrtný život, niekedy dôležitejší ako život sám. Preto ich obavy zo smrti boli skôr čakaním. Dnešná doba nám však obavy prináša v každodennom živote a niekedy žiaľbohu práve so smrti.
Pacienti by sa teda mali vedieť vcítiť do kože lekára v tom slova zmysle, že oni sú síce tí trpiaci a tí kvôli ktorým je lekár lekárom, ale ak vo vzťahu spravia chybu, trpiacim sa stáva lekár. Kompromisom teda by malo byť ústretové a nebojácne správanie z oboch strán. Každý problém, či náznak ak len na prvý pohľad malého problému sa snažiť prekonzultovať a riešiť v prvom rade so svojim lekárom. Nikdy nepodceňovať, či ignorovať jeho rady a príkazy, ktoré sú založené na faktoch a dlhoročných skúsenostiach a sú tu pre zdravie pacienta. Zdravie je pre život azda najdôležitejšie a máme ho len jedno, taktiež život žijeme len raz, tak si ho vážme a chráňme s rozumom a nie vždy na vlastnú päsť.