"Priateľstvo ako motivácia štastného bytia"

Preto teda môžem vydedukovať, že priateľstvá vznikajú naozaj všade. V každej sociálnej skupine, v každom sociálnom zariadení. Však percentuálne najviac priateľstiev vzniká práve na školách, ďalej je to rodina, susedské vzťahy „chlapcov z jednej ulice“ ktoré prekvitajú do dlhoročných priateľstiev, alebo vzťahy najskôr len medzi kamarátmi, kolegami, spolužiakmi s ktorých sa taktiež často krát vyklieni nádherné priateľstvo. Lenže vývoj takého dôležitého medziľudského vzťahu je veľmi rozsiahly a zložitý. Nemôže sa vyvinúť len tak zo dňa na deň, rovnako ako zo dňa na deň nemôže pochopiteľne ani zaniknúť. Podľa môjho názoru skutočne priateľstvo nemôže nikdy zaniknúť, pokiaľ za zánik nepovažujeme nejakú katastrofickú udalosť ktorá vážne poznačí jednu alebo druhú stranu. Takou je napríklad smrť. Pozostalý priateľ nikdy nezabudne a nikdy ani nebude chcieť zabudnúť. Môže sa s tým len naučiť žiť a s hlavou plnou smútku a spomienok ísť ďalej. Ostáva priateľom, aj keď už len v spomienkach. Nemôže vymazať toto silné puto. Priateľstvo sa vyvíja veľmi dlhú dobu. Učastníkov tohto medziľudského vzťahu spájajú hlavne spoločné záujmy, koníčky. Trávia spolu väčšinu voľného času a často krát nie len toho voľného.
Pre mňa je priateľ taký človek, ktorému môžem vo všetkom úplne dôverovať, nikdy ma nesklame a nemusím sa báť zveriť svoj život do jeho rúk. On s ním totiž bude zaobchádzať ako so svojim. Preto je to priateľ taktiež na život a na smrť. Spolu sme vyrástli, spolu žijeme, spolu zomrieme. Dokážeme sa tešiť z každej maličkosti, každého detailu. Prinášať si radosť navzájom a naopak keď má jeden z nás búrlivé obdobie plné krušných chvíľ, je tu ten druhý na to aby mu podal pomocnú ruku, nastavil plece o ktoré sa vždy môžeš oprieť, udržal ta stáť na nohách, aj keď možno nie úplne na vlastných, udržal ti hlavu vždy hore, hlavu plnú smútku a oči plné sĺz pohladí zo slovami: „Som tu pre teba“. Práve slová podobné od skutočného priateľa aj v tých najťažších chvíľach dokážu dodať človeku neskutočne veľa energie, síl potrebných na to ísť ďalej. Nie však len v tom najhoršom stojíme pri sebe. Dokážeme sa spolu smiať, zabávať, no taktiež viesť plnohodnotné diskusie s vážnejšou tematikou. Naše názory sa často zhodujú, avšak nájdu sa aj výnimky pri ktorých sa razantne púšťame do ostrejšej diskusie. Všetko samozrejme na báze priateľstva, čiže jeden druhého sa snažíme presvedčiť o svojej pravde a naopak jeden od druhého sa navzájom učíme.
Vari nerozprávate svojim deťom a známym tie úžasné príbehy s vrelou dávkou komiky zo študentských čias? Príbehy v ktorých hlavnú rolu hráte vy a partia kamarátov okolo Vás?
Vtedy keď ste boli v mojom veku a naivne opisovali človeka o ktorom ste si mysleli že je skutočný priateľ, vtedy s podobnou filozofiou priateľstva ako ja teraz. Teraz skúste porátať koľko hrdinov z vtedajších príbehov tradovaných do dnes, koľko z nich ostalo stáť pri Vás?
Koľkých z nich ste nazvali priateľmi a pri najbližšej možnej situácii stiahli chvost medzi nohy a od vtedy ste o nich nepočuli? No a koľko z nich vám ostalo do dnes?
Tak ich si porátajte a spomeňte si ako ste rátali v mojom veku, o koľko ste sa vtedy prerátali? O koľko sa prerátam ja?
To Vám budem môcť povedať až o pár rokov, pár desaťročí. Možno sa teraz mýlim, veď mýliť sa je ľudské, ale momentálne mám pocit že ľudí ktorých považujem za skutočných priateľov budem rátať aj vo vašom veku. Svojim deťom budem rozprávať príbehy s tým istým hrdinským obsadením a verím že hrdinovia z týchto príbehov nie len okolo mňa ale aj vo mne nikdy nevyhynú.
Ja viem a plne si uvedomujem že na nejaké závery som ešte príliš mladý, no konštatujem že ostávame priatelia od kolísky až po hrob.