Francúzsky spisovateľ André Maurois začiatkom minulého storočia vyslovil zaujímavú myšlienku: „Život je krátky, pravdaže, ale v pomere k čomu?“ Ak sa človek zamyslí nad hĺbkou týchto slov uvedomí si, že každý z nás je na tomto svete iba na chvíľu. Sme tu na krátkej dovolenke, zastávke pri ceste niekam ďalej - do neznáma. Hlavne preto by mal každý, kto mal to šťastie tu byť, prežiť život čo najlepšie. Mal by sa snažiť pomáhať a ak nie pomáhať, tak by aspoň nemal druhým škodiť, ubližovať. Päťdesiat rokov je v porovnaní s existenciou našej planéty ako zrnko piesku v púšti. Na druhej strane ale päťdesiatkou začína jeseň života. Človek by mal spomaliť, zvážiť každé svoje slovo, skutok. Ja som nesmierne vďačný za každý deň, ktorý je mi umožnené byť so svojou rodinou, so svojimi blízkymi, priateľmi. S pokorou v duši spomínam na svojho otca, ktorý musel odísť veľmi mladý. Mal 40 rokov. Až teraz, keď mi bolo dopriate dožiť sa možno tej pomyselnej hranice 50-tich rokov som si uvedomil aký mladý zomrel.
Keď som mal 20 rokov päťdesiatroční muži, ale aj ženy sa mi zdali starí. A teraz keď mám ja tento vek beriem to že sa nič nezmenilo. Myseľ je stále dvadsaťročná. A tých, ktorí majú sedemdesiat a viac beriem ako rovesníkov. Vôbec sa mi nezdajú starí. Škoda, že telo niekedy už odmietne poslušnosť. Ale to nevadí. Pokiaľ je to v norme nič sa nedeje. Veď každý je taký starý ako sa cíti. A ja sa cítim mlado. Pokiaľ má človek plány, ciele, nestráca zmysel života je dobre.
Ja tých plánov mám ešte veľa a verím, že mi bude dopriate ich aj naplniť.
Peter Lariš
