Veľmi pôsobivo v rozhovore vyznela myšlienka kresťanského života. Pasoval sa za väčšieho kresťana ako všetci poslanci KDH. Človek mal pocit, že musí byť blahorečený. Neviem ako k tomu dospel. Súdiť to, aký je kto kresťan, človek prináleží inej moci a nie Ficovi. Na čo, ale akosi „zabudol" a vôbec to nespomenul je jeho členstvo v komunistickej strane. Do KSČ vstúpil ako študent v roku 1986. Boli to časy, kedy bol tlak zo strany KSČ obrovský a hlavne na vysokoškolákov. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. V tých rokoch som aj ja študoval na vysokej škole a nútili ma vstúpiť do KSČ. Odmietol som a za odmenu mi nepridelili internát. Rok som spával na zemi pri kamarátoch ako bezdomovec. Na privát som bohužiaľ peniaze nemal. V minimálne rovnakej dobe a asi aj obdobnej situácií bol Fico. Musel sa rozhodnúť. Straníkom sa stať buď z presvedčenia, alebo z donútenia. Mohol aj odmietnuť. Ak bol presvedčený komunista, prečo to chlapsky neprizná, že učenie marxizmu - leninizmu je mu blízke. Veď ako správny a tvrdý muž je vykresľovaný často (kľuky s profesionálnymi vojakmi atď). Na druhej strane ak by priznal, že do komunistickej strany vstúpil z donútenia, iba by potvrdil svoju zbabelosť vzoprieť sa vtedajšiemu zriadeniu. Pár dní po tomto „dojímavom" rozhovore, ktorým oslovil 80 % kresťanského Slovenska sa pustil s vervou riešiť naše súdnictvo. Je smutné, že až pred prezidentskými voľbami zistil v akom stave je vymožiteľnosť práva a správanie sa tých, ktorí o ňom rozhodujú. Ak by nekandidoval, tak by asi bolo všetko v poriadku. Naďalej by bolo „normálne" prepúšťanie zločincov na slobodu pre pochybenia sudcov, branie úplatkov a výška mnohých vynesených rozsudkov. Strata trpezlivosti vyústila u premiéra až do stavu, kedy sa rozhodol vytvoriť špeciálny tím, ktorí urobí poriadok v justícií. Teraz si už môže povedať, že skutkovo naplnil svoje volebné heslo „Pripravený pre Slovensko". Možno by ale predsa bolo vhodné ešte doplniť na koniec tohto odkazu pre voličov slovíčko KLAMAŤ.
Peter Lariš
