Neviem či si predseda parlamentu uvedomuje, že je predsedom preto, lebo mu dali hlasy vo voľbách ľudia - voliči. Tak isto aj všetkým poslancom. Voliči majú právo vedieť, čo robia a ako rozhodujú o tejto krajine tí, ktorým dali dôveru. A novinár je v tomto prípade predlženou rukou, ústami a očami národa. Tento prípad ako aj to, že je zakázané fotografovať a nakrúcať to, čo majú poslanci na laviciach je zvláštne, ale nie nepochopiteľné. Väčšinou to boli krížovky, sudoku, romány, noviny atď. V tomto prípade Pašku „chápem". Veď prečo by mal nejaký novinár otravovať napríklad pána poslanca vládnucej strany Andreja Kolesníka pri rozdávaní lístočkov s menami koho „chcú" voliť, samozrejme v tajnej voľbe, do správnej rady Ústavu pamäti národa. Taktiež týmto zabráni nezmyselným otázkam a traume, ktorú zažil poslanec Varga, ktorý pri ochrane papierovej figuríny Fica sa tak unavil, že ho zmohol pohárik vína. Poslanec neklamal, isto hovoril pravdu až na jednu maličkosť. Ten pohárik mal minimálne liter. Ak už sa šéf NR rozhodol izolovať poslancov od novinárov, bolo by asi vhodnejšie a hlavne lacnejšie, namontovať zámok na hlavný vchod budovy Národnej rady SR. Samozrejme čipové karty rozdať iba pracovníkom NR a poslancom. Na vrátnicu posadiť jedného vrátnika a je vymaľované. Nemuseli by sme platiť z našich daní iste nie lacnú ochranu priestorov NR. Verejnosť a samozrejme aj novinári by vstúpili na posvätnú pôdu parlamentu iba v Deň otvorených dverí NR. Nič by sa nestalo. Možno iba to, že sa píše rok 2014 a nie rok 1984. Závan podobnosti období je nie len v obmedzovaní práv pri výkone práce novinárov, ale aj v tom, že krajine vládne jedna strana. A predsedom je tak ako vtedy člen komunistickej strany. Dnes možno bývalý.
Peter Lariš
