Bol štvrtok podvečer a už som bol takmer na konci so silami po ďalšom dni plnom prekladania z anglického jazyka do svojej materčiny, keď zrazu pribehla moja sestra s takmer hysterickým záchvatom smiechu. „Peťo, neuveríš, v Heľpe našli kruhy v obilí. Toto je to, čo nám chýbalo.“ (Moja sestra je rozhľadená inteligentná konzervatoristka.) Nakoľko som mal chuť na prestávku, skrsol mi v hlave nápad a zavolal som sestru a jedného priateľa na „road trip“ do metropoly horehronského folklóru.
V skutku, unikátne olympijské kruhy.. teda pardón, obilné kruhy v tvare kríža. Úbohí priatelia z vesmíru nám prejavili svoju nezištnú náklonnosť tým, že nám urobili pár otlačkov svojej nebeskej kultúry do nášho po kultúre bažiacom obilnom láne. Veľkolepé. Všetci sa radujú, niektorí (ako my) to prišli aj bytostne okúsiť. Samozrejme, neboli sme tam sami. Zvedavé miestne rodiny sa v menších i väčších tlupách vyberali na odvážnu púť za blízkym stretnutím tretieho druhu. V celku príjemné miesto na socializáciu, bavardovanie, ba aj pozdieľanie skúseností z uplynulého roka medzi tými, ktorí potrebuju „návštevu z vesmíru“ na vlastnom láne, aby prehodili slovo so susedom.
Táto kultúrna pandémia je neodvratná. Zachvacuje rodiny, študentov, ženy i deti (aj domáce zvieratá). Ošiaľ z tohto vysoko pokročilého kultúrneho fenoménu zachvátil aj niekoľkých občanov z nedaľekého Gašparova, ktorých „Operácia: Heľpa“ napomenula k tomu, aby na regulérnej fotke z prírody identifikovali neznámy vesmírny koráb. Horehronie sa opäť preslávilo. Čo viac môžme chcieť? Máme vysokú nezamestnanosť, vysoký alkoholizmus a vysokú kultúrnu latku pre ostatné mikroregióny. Máme kultúru. Hoci len dočasnú. Hoci len mimozemskú. Hoci len „ako že.“ Niekde chodia ľudia do kaviarne, niekde je opera, či jazzový festival. Niekde je galéria, inde zas vedecká knižnica. To všetko je ale málo. Nemáte na nás. My máme kruhy v obilí.
