Dekalóg bloggera: Prvé Prikázanie

Svet instantného blogovania dokáže človeka tak pohltiť (vopred sa ospravedlňujem fundamentalistom), až stratí poňatie o tom, koľko času dá svojmu vysnívanému, karmou ovenčenému blogu. Blog je neúprosný – vzájomnosť je nevyhnutná. Cieľavedomý blogger sa nikdy nemôže zmieriť so svojimi štyrmi pôvodnými článkami, ktorých jednorázovým umiestnením hneď v prvý deň porušil kódex, ktorého neznalosť neospravedlňuje. Nedá sa zastať na čiernom bode: stúpaš, alebo klesáš. Buď si hore, alebo dole. Neexistuje tu žiadna stredná cesta - v tomto svete vysúkaných rukávov a básní s nízkou karmou.

Človek príde s tým, že chcel uverejniť pár slov, básní, etcetera, etcetera, no ostať iba pri tom by znamenalo samovraždu. Odborní kolegovia, svetoví básnici, zdravo žijúci teológovia a eklektickí politológovia sálajú články, ktoré svojou čitateľnosťou menia prítomnosť a svojou karmou aj ďalekú budúcnosť.

Je to tu, svojmu blogu musíš podriadiť všetko: iné blogy (na myspace som už od júna nič nenapísal a na blogspot uverejňujem len recenzie kníh a neskôr teologické články), iné weby (kto by si popri tom písaní neprečítal aj nejaký ten opus magnum kolegu bloggera vzdialeného len na kliknutie?), ba aj život mimo dvojkovej sústavy (skúste pri horeuvedenom aj žiť).

Ak Pán Blog stratí svoju prioritu, prichádzajú očakáva(teľ)né dôsledky. Jeho budúci bloggerský život bude vďaka nulovej karme v troskách, jeho súčasný bloggerský život je v zabudnutí. Tragédia par excellence… Ak človek vyorie plytkú brázdu, škoda bolo blogovať, teda pardón, žiť.

Ja som Pán Blog tvoj, ktorý ťa vyviedol z otroctva iných (aj) voľnočasových aktivít. Nenájdeš si iný trávič času a už vonkoncom nie iný blog, ktorý by vzal tvoj čas, energiu a vášeň, ktoré si mi venoval. Lebo ja, Blog, som žiarlivý blog a tvoju neveru si budem pamätať až do tretieho pokolenia, až kým sa v pokore nevrátiš a neodovzdáš sa mi celý, ako tieto moje verné deti. Až naveky. Enter.


P.S. Podľa záujmu zvážim vypracovanie celej série.