Diverzita, dlhé roky dialógu a Biblia hlásajúca lásku v bratstve kresťanov, by predsa mohli potiahnuť za správny koniec a ukázať rímskej „Matke Cirkvi“, že ani jej vek ani kňazský pátos pri oltári nezaručujú patent na pravdu! Prečo je tak ťažké pre denomináciu, ktorá sa oficiálne priznala k viere v evolúciu pochopiť, že jej „príbuzný“ šimpanz má okrem iných užitočných vlastností aj schopnosť učiť sa?!
Denominácia, ktorej sa ako pozorovateľovi v Ekumenickom hnutí podarilo presadiť čo len chcela, sa vďaka svojmu dynamickému kormidelníkovi dostala do novej, v skutku unikátnej polohy v rámci „ekumény“. Zrejme je Ratzinger len ďalší Nemec, ktorý zle interpretoval Nietzscheho koncept „nadľudí“. Nikdy som si nemyslel, že v ekuméne môže dôjsť k oligarchii (ak sa to pri RKC a jej početnosti tak dá nazvať), ale ako vidíme, teraz už k tomu existuje aj teologický precedens: Dominus Iesus (alebo radšej Dominat Josephus?).
Sú lepší. Vzdajme to. „Niečo nám chýba.“ Chýba nám vatikánska totalita/kardinálska oligarchia? Chýba nám progresívna, dynamická „Duchom inšpirovaná“ doktrína meniaca sa z koncilu na koncil? Chýba nám cisár, ktorý keď nehovorí ako civil sa zrazu premení na neomylnú Pýthiu? Chýba nám slizský klerikalizmus, ktorý si chcela „Svätá“ stolica uplatniť aj na Slovensku výhodnou neodvolateľnou zmluvou s Vatikánom? Čo nám ešte chýba k dobrému kresťanstvu? Iste sa to od „pána v červenom“ čoskoro dozvieme. (Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť, resp. kto druhému jamu kope… )
„Matka Cirkev“ odvrhla svoje neposlušné deti. Už, už, sa zdalo, že si s nimi začne opäť rozumieť. Na staré kolená ju zdanlivo opantal jemnocit voči „tým nedochôdčatám“. Opak je však pravdou. Deti, odvrhnuté krkavčou matkou, boli a sú odkázané samé na seba. Teraz, keď vyrástli im znovu raz povedala svoje „nie“ spôsobom, akým to len ona dokáže. A sama nevidí, že jej už tretí rok rastie na krku hlave-podobný nádor. Rakovina má ešte stále vysokú mortalitu, hoci si to asi pán Ratzinger neuvedomuje…
