24.februára 2022 zaútočili Ozbrojené sily Ruskej federácie na Ukrajinu. Od tohoto skorého štvrtkového rána sa naplno rozhorel konflikt, ktorý bude o necelý mesiac trvať už druhý rok. Jeho koniec? V nedohľadne.
Budovať je ťažké. Vyžaduje si to jasný cieľ, stratégiu a plány ako ho dosiahnuť. Nevyhnutnou je samozrejme ekonomická kondícia a pracovná sila, schopná čeliť nepredpokladaným komplikáciám. Spoločnosť, ktorá má jasné ciele a schopné vedúce osobnosti, ich spravidla dosiahne. Tam, kde tieto atribúty nie sú, nastáva úpadok. Úpadok je opak pokroku, ktorý prináša plnenie cieľov. Takým ukážkovým príkladom by mohla byť dopravná infraštruktúra na Slovensku. Všetci vieme, ako veľmi potrebujeme kvalitné cesty, no namiesto dokončenia dnes už mýtickej diaľnice do Košíc, sa čoraz častejšie spomína zhoršujúci sa stav siete železníc. Už to tak vyzerá, že nás pre nejasné spoločenské ciele a slabé vedenie, nebude trápiť iba tá diaľnica, ale oveľa viac problémov. A vraj, pokrok nezastavíš.
Opakom budovania je ničenie. A to v sebe spolu s katastrofálnymi následkami, nesie bohužiaľ i neznesiteľnú ľahkosť. Ničiť, je totiž nebezpečné ľahké. Zdá sa, že táto úvaha je jednoduchá. No uvedomme si prosím, že výsledok niekoľkoročnej práce, ktorej benefity si užívame pokojne aj po niekoľko generácií, dokážeme zničiť behom krátkeho okamihu. Či už sa bavíme o pamiatkach, školách alebo spomínanej infraštruktúre, škody ktoré dokáže priniesť jeden hlúpy granát sú nenahraditeľné. A to nehovoríme o ľudských životoch, ktorých cenu, dúfam stále považujeme za nevyčísliteľnú.
Na Ukrajine zúri vojna, ktorá ako to tvrdí premiér Róbert Fico nie je lokalizovaná. Vojna sa totiž prehnala aj cez naše Slovensko. Dotkla sa ho zatiaľ iba ekonomicky. Jej prítomnosť si však pomaly začína vyberať svoju daň i na našej spoločnosti. Strach, nenávisť a neistota sú nástroje, ktorých práca sa u nás začína neplno prejavovať v celej našej spoločnosti. A nie len u nás. Zmeny nálad a názorov, ktoré sú ústupom od humanistických ideí a predstáv o spravodlivej spoločnosti, sa objavujú v celej Európe. A nevyhli sa ani nášmu spojencovi za veľkou mlákou.
Vojna vyhovuje iba kupcom so smrťou. Ak niekto povie, že vojna v Kyjeve nie je, odstúpi od vojenskej pomoci na štátnej úrovni, ale zároveň "nebude brániť" predaju vojenského materiálu na úrovni súkromnej, je presne takým kupcom. Stretnutie premiérov Slovenskej republiky a Ukrajiny, ukázalo Ficovu mnohotvárnosť. Tou podrýva okrem svojej vlastnej dôveryhodnosti aj tú našu. Je na čase spýtať sa, kde bude Róbert Fico skutočne stáť, až príde na lámanie chleba a Ruská vojenská agresia sa "lokalizuje" v Košiciach, či Prešove. Nemožno sa ubrániť pocitu, že zatiaľ čo staronový premiér "vyhráva" jednu politickú bitku za druhou, Slovensko prehráva celú vojnu. Vojnu o svoje meno, dôstojnosť a miesto v modernej, slobodnej spoločnosti. A preto sa musíme pýtať aj samých seba: Kde stojíme? Sme tí, ktorí sú ochotní hádzať "cez palubu" a tým riskovať, že raz budú hodení cez palubu aj oni sami?
Kto chce mier, musí sa pripraviť na vojnu. Dnes, ešte stále pri zmienke o reálnej zodpovednosti za našu bezpečnosť prešľapujeme. Po 700 dňoch temnoty, ktoré každé ráno vychádza na východe s ďalšími a ďalšími správami o zmare a nešťastí, ktorým Ruská federácia ničí nášho suseda. Po zbombardovanom divadle plných civilistov a detí v Mariupole. Po masakre v Bučí, po odhalení masových hrobov v Iziume. Stále nerozhodne prešľapujeme a s prázdnymi rukami sa problému na východe otáčame chrbtom.
